Mali by sme si možno trošku viac dávať pozor aj na to, ako o sebe hovoríme my samé a vo vlastných radoch…konieckoncov, aj príbeh Britney Spears by nám všetkým ešte 10-15 rokov dozadu prišiel úplne nepredstaviteľný a nemožný.
Kde-čo mi na rozprávkach prekáža. Rovnako mi ale vadí, že sa mizogýnne prešľapy snažíme napraviť prerobenými rozprávkami, kde sú princezné líderkami a nepotrebujú žiadneho princa.
Neexistuje scenár, v ktorom by to prvé stretnutie s ex mohlo byť príjemné. Ani keď budete mať svadbu s celebritou podľa vlastného výberu, alebo máte párty po svojej prvej Grammy a ona/on sa tam zjaví ako obsluha…ani vtedy to nebude príjemné…ani pre jedného z vás.
Nechcem tu vyznieť čiernobielo. Len je dobre raz za čas prerámcovať pohľad na život a ponúknuť opačnému pohlaviu tú istú emóciu, ktorá lomcuje nami. Barbie ponúka možno príliš veľa umeliny, teatrálnosti a ružovej, ale odkaz je zrejmý. A nie je to len o rovnakých šanciach.
Film Barbie americkej režisérky Grety Gerwigovej sa podľa magazínu The Hollywood Reporter stal počas otváracieho víkendu najziskovejším filmom režírovaným ženou, keď porazil film Wonder Woman režisérky Patty Jenkinsovej.
Režisérka Greta Gerwig totiž natočila geniálnu spoločenskú satiru. Nevedela som si predstaviť, ako túto tému režisérka, ktorá je aj feministickou aktivistkou, uchopí. A dámy a páni, uchopila to za správny koniec, vlastne za správny začiatok a pekne za ručičky, s rôznymi pocitmi v hrudi, aj v krku, nás priviedla až do konca.
Chromíkovci “pochodujú” za niečo, čo je úplne bežné, tradičné rodiny majú svoje práva zakotvené v ústave. Jeden by si povedal, načo sa v takom teple vláčia do ulíc, keď to všetko majú? No preto, lebo chromíkovci majú pocit, že tú ich rodinu to LGBTI+ nejako šialene ohrozuje.
Milovanie alebo sex je predsa spoločná činnosť! Zúčastňujú sa ho dvaja a nie je to úplne baseball, že by jeden sedel na lavičke.
Pointa je, že nám to zrazu rozdelilo sociálne siete na dva tábory. Jedna skupina to označujú za stanovenie si hraníc, druhá za prejav psychického nátlaku. Hneď na začiatok deklarujem, som v tom druhom tábore.
Vyrastala som v rodine, v ktorej bolo domáce násilie dennodenným rituálom. Mama si myslela, že to musí vydržať, aby nerozbila rodinu. Ona?!?!? Aby deti mali otca. Nemám pocit, že sme mali otca. Žiadna otcovská spomienka…
