Keď sa na mňa niekto naštve, neberiem to ako svoju zodpovednosť a nesnažím sa mu zapáčiť. Čím menej sa totiž chcete ľuďom zapáčiť, tým viac ste pre nich zaujímaví. Objavujem nové životné prístupy. Terapia ma zachránila pred vyhoretím, zachránila ma pred osobou, ktorou som bola
V ostatnom čase o strachu veľmi veľa premýšľam. Je to fenomén. Podľa odborníkov – psychológov - v západnej spoločnosti každým rokom pribúdajú duševné ochorenia, najmä depresie a úzkostné poruchy. Ovláda nás strach. Prečo?
S alkoholom to bolo iné. Keď som si dala posledný pohárik tatranského čaju s mojou obľúbenou autorkou z Austrálie, ktorej tento alkohol veľmi chutil, niečo sa mi preplo v hlave. Odložila som pohárik a bez akéhokoľvek záväzku či rozhodovania prestala piť. Ani raz som nepocítila, že mi to chýba, alebo že by som si dala víno, či gintonic. Všetci okolo mňa pijú.
Rok 2018 nám zobral ilúzie o celej našej spoločnosti. Zároveň ale prebudil mladú generáciu a postavil nás všetkých od počítačov, tabletov a facebookových diskusií a katapultoval nás do ulíc. Opäť sme si pripomenuli, aké to je stáť na námestiach. Opäť sme zistili, že ulica má obrovskú silu a môže zmeniť veci, ktoré vyzerali dlho nemenné.
V celom tom predvianočnom období, milý Ježiško, myslíme na druhých. Preto by som ťa chcela poprosiť, aby si ty myslel na nás. Priala by som si pre ženy viac pokoja. Aby sme si toľko nenakladali na svoje plecia, lebo vieš, niektoré z nás už po štyridsiatke ten chrbát celkom bolí.
Režisérka a spisovateľka Mariana Čengel Solčanská, ktorú preslávil film Únos, napísala knihu o jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej histórie - o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Nezobrazila ho však s pátosom ako národný poklad, ukázala ho ako chlapa, nespútanú divokú ľudskú bytosť. Odhalila v knihe aj Štefánikov vzťah k ženám, ktoré často využil vo svoj prospech a opustil.
Keďže nie som od prírody štíhla žena, takmer celý život ľudia pri stretnutí so mnou riešia, či som schudla alebo pribrala. Akoby to bola alfa a omega mojej osobnosti. Na mnohých rodinných stretnutiach sa ženy so mnou bavili o novom kabáte, o farbe vlasov, o oblečení, o váhe. No nikdy sa ma nikto neopýtal – á počul som, že si dostala cenu za reklamu, za čo to bolo? Alebo, na čom teraz práve pracuješ?
Stojím na tom istom námestí a za chrbtom mám zapálené sviečky a portrét Jána a Martiny. Ale nad nimi je veľké V. Symbolizuje dve slová Verejnosť a Víťazstvo. Je to symbol Novembra. Verejnosť zvíťazila a verejnosť zvíťazí. Lebo máme slobodné voľby, lebo máme vybojovanú demokraciu, lebo máme schopnosť viesť dialog, lebo máme slobodu. Musíme sa s tým iba opäť naučiť narábať.
Kým prvú časť života som sa snažila na sebe makať a svoje mínusy premieňať na plusy, v tej druhej časti sa učím milovať mínusy, lebo ku mne patria. Lebo viete, mínus a mínus vždy je a bude plus.
Poznám množstvo ľudí, ktorí si tak uľahčujú svoj život, že v zásade nechodia pešo, nerobia žiadnu fyzickú aktivitu, ani raz za rok, nie sú ochotní ísť do prírody, nevylezú na kopec. Poznám ľudí, ktorí tvrdia, že sú ochotní robiť iba veci, ktoré sú im príjemné a pohodlné. Niekedy mám pocit, že už nám vôbec neslúži na pokrok a napredovanie, ale na to, aby sme mohli robiť iba to, čo chceme. Pohodlnosť nás vedie ešte k jednej nebezpečnej veci. Robeniu vecí len tak, aby sa nepovedalo.
