Presne pred rokom som sedela za stolom v rovnakej chate, ako sedím dnes a písala som stĺpček o osmičkových rokoch. O tom, aké sú pre nás zásadné, čo sa týka histórie. A aké sú zásadné pre mňa. Že počas týchto rokov prichádza v mojom živote vždy k výrazným zlomom. A bolo to tak. Tento rok bol veľmi, ale naozaj veľmi ťažký. Nielen preto, že som stratila jedného z rodičov. Ale aj preto, že akoby s touto stratou prišlo veľké množstvo silných emócií a uvedomení. Keď stratíme našich najbližších ľudí, otvára sa v nás akási zvláštna a nová prázdnota. Niečo veľmi hlboké, tmavé a smutné. Keď stratíme tých najbližších, vieme, že nám ich už nikdy nič nenahradí. Lebo to nie je možné. S touto prázdnotou už budeme žiť až do konca a stane sa našou súčasťou.

V tomto roku sme prišli aj o Jána a Martinu. Hoci sme ich mnohí nepoznali osobne, prázdno po nich zasiahlo celú krajinu. Silné a hmatateľné prázdno, ktoré postupne napĺňal náš spravodlivý hnev. Niekto zabil dvoch mladých ľudí v ich vlastnom dome. Len tak, lebo mu jeden z nich prekážal v robení hnusných podvodov a špinavostí. Vina za smrť týchto ľudí dopadla na nás všetkých. Ako sme to mohli dovoliť? Ako sme mohli nevidieť, akou sa naša krajina stala za posledné roky? Ako to, že si niekto iba tak objednal vraždu mladého človeka? Mohli to byť naše deti, mohli to byť naši priatelia, mohli sme to byť my. Stačí, že by sme sa znepáčili niekomu, kto má pár tisíc eur na našu vraždu. Kde to žijeme? Stratili sme všetky ilúzie o tom, že žijeme v demokratickej krajine, že sme slobodní, že žijeme v pravde.

 

Prečítajte si

Osmičkové roky

 

Rok 2018 nám zobral ilúzie o celej našej spoločnosti. Zároveň ale prebudil mladú generáciu a postavil nás všetkých od počítačov, tabletov a facebookových diskusií a katapultoval nás do ulíc. Opäť sme si pripomenuli, aké to je stáť na námestiach. Opäť sme zistili, že ulica má obrovskú silu a môže zmeniť veci, ktoré vyzerali dlho nemenné. Jánova a Martinina smrť bola hroznou udalosťou, ktorá sa nikdy nemala stať. Vďaka aspoň za to, že sme následkom nej boli schopní prebudenia, reflexie a činu. Že nás neparalyzovala, ale naopak rozhnevala a donútila konať.

Bol to ťažký rok, lebo zmeny so sebou vždy prinášajú veľa nepokoja, nepohody, niekedy aj veľa bolesti. No asi to bolo nevyhnutné. Každá, aj veľmi ťažká strata znamená nájdenie a objavenie niečoho nového, čo sme dovtedy nepoznali. Stratami osobnými, aj stratami celospoločenskými nachádzame niečo dovtedy neznáme, čo formuje naše ďalšie fungovanie. Po silných stratách už budeme navždy niekým iným. No zároveň tam na nás čaká akási nová nádej.

Prajem všetkým, ktorý v tomto roku niekoho stratili, aby sa im podarilo v budúcom roku objaviť v sebe silu, aby prekonali bolesť, aby boli schopní sa nanovo nadýchnuť. Prajem nám, aby bol budúci rok menej bolestivý, aby celá spoločnosť využila šancu na zmenu, ktorú sme dostali. Aby sme si viac vážili život. Ten svoj aj život tých druhých. Prajem nám viac láskavosti a sebalásky, lebo sme možno ešte stále zranení a krehkí.

Kým rok 2018 bol rokom strát, nech je rok 2019 rokom nachádzania. Nových lások, priateľstiev, dobrých zvykov, pozitívnych pocitov, vnútornej krásy a nádeje. Lebo cítim, že práve tú nádej veľmi potrebujeme.