Prehupla som sa do druhej polovice života. My všetci, čo máme po štyridsiatke, tak nejako tušíme, že sme za tou pomyselnou čiarou, ktorá predeľuje životné ihrisko. Že už skrátka ťaháme za kratší koniec. No, som presvedčená, že máme pred sebou v istom zmysle tú lepšiu polovicu života. Kým do štyridsiatky sa mnohému učíme, po štyridsiatke už vieme. Vždy, keď som o rok staršia, uvedomím si, koľko som toho za posledný rok zažila a ako som to so cťou zvládla. Život nám v tej druhej polovici pripravuje ťažké skúšky, dáva nám zabrať, ale je to preto, lebo už máme natrénované. Mnoho ľudí hovorí, že si život po štyridsiatke oveľa viac užíva, pretože netápe. Lepšie sa poznáme, nenecháme sa ľahko obalamutiť, vieme, kým sme.

Ostatný rok môjho života bola veľmi náročný, no zároveň veľmi špecifický. Cez ťažké životné skúšky som sa o sebe dozvedela veľa nového. Stratila som nereálne ilúzie, spoznala svoje dobré stránky, ktoré som akosi na sebe nedokázala vidieť. Objavila som zdroje sily, ktoré som doteraz nepoznala. Veľkú časť života som sa chcela ľuďom zapáčiť. Robiť veci správne, tak, ako sa majú. Chcela som, aby ma chválili, oceňovali, aby som mala iba dobré recenzie. No ja sama som si dávala iba podpriemerné. Nič nebolo dosť dobré, nevedela som si dať jedinú pochvalu, len samú kritiku. Za ostatný rok prišlo tak veľa ťažkých momentov, ktoré som zvládla, že som sa začala vidieť v inom svetle. Začala som byť k sebe oveľa láskavejšia, prestala sa týrať nezmyslenými očakávaniami a vysoko nastavenými latkami.

Pre toto sa mi druhá polovica života zdá lepšia. Lebo sme k sebe pravdivejší. Vidíme, že keď nám niekto v živote škodí, musíme ho poslať preč. Že keď máme dobrých kamarátov z minulosti, ktorí nám už tisíckrát podržali chrbát, musíme si ich vážiť a opatrovať. Zbaviť sa toxínov a naučiť sa zdravému životu na mentálnej aj fyzickej úrovni. Ak to urobíte, dostaví sa taký silný pocit hrdosti. Že žijeme zdravšie, že si sami seba ceníme aj s chybami a drobnými nedostatkami. Kým prvú časť života som sa snažila na sebe makať a svoje mínusy premieňať na plusy, v tej druhej časti sa učím milovať mínusy, lebo ku mne patria. Lebo viete, mínus a mínus vždy je a bude plus.

 

Prečítajte si

Pokrok vs. lenivosť. Kto vyhráva?

 

Mnohí sa sťažujeme – starnem, bolí ma chrbát, menej vládzem, mám vrásky, pribral som, bolia ma kĺby, deti ma už nepotrebujú, som neviditeľná. Asi to tak niekedy môže byť. No ja hovorím  - zmúdrela som, bolesti viem zvládnuť, mám sa rada, ťažkým veciam sa viem postaviť, vidím sa reálne, nenakladám si toľko, vystačím si, poznám svoju cenu. Láskavosť a láskyplnosť je dôležitá.

Postupne budeme strácať svojich blízkych, postupne sa budeme presúvať na okraj lavičky, až kým nepríde rada na nás. No po celý čas by sme mali vedieť, že všetko, čo sme robili, sme robili tak, ako sme cítili. V poslednej chvíli života tam nebude nikto, kto by nás hodnotil, chválil ani recenzoval. Budeme tam iba sami so sebou. Autentickí, nahí, reálni, bez plusov či mínusov.

Tak nech to stojí za to.