V personalistike pracujem vyše 20 rokov. Priznávam, že v 23 rokoch som nebola nijak super senzitívna na potreby žien, lebo veď moje boli ťažko povysokoškolské a ešte mi dobiehal postpubertálny diskotékový chillout.

Každopádne, príchod troch detí v na dnešnú dobu relatívne skorom veku (od 26tich som zvracala tak, že by bolo načim zriadiť osobitnú disciplínu na olympiáde) mi napravil všetky čakry a hlavne vycibril vnímanie mňa ako ženy. Zrazu začnete ostrejšie vnímať rozdiely medzi mužským a ženským svetom v celospoločenskom rozmere. Podhodnocovanie prínosu žien, keď „sedia“ na materskej „WhatTheFuckDovolenke“ a nadhodnocovanie pridanej hodnoty mužov, ktorí „na nás robia“. Veď robia. Ja som poskytla telo a moje roky života, ty daj zdroje. Darwin.

Lenže ono to tam neskončilo. Neskončilo to ani po návrate do práce a môj zrak bol už ako skalpel. Samotný charakter mojej práce ma predurčuje na neustále stretávanie sa s ľuďmi. Preto osobitne citlivo vnímam postavenie žien, ich schopnosť presadiť sa a uspieť vo svete, kde podmienky diktujú muži. A aj keď hlavné mesto urobilo isté kroky vpred a ženy majú možnosť realizovať sa a byť odmeňované lepšie ako inde (aj keď zďaleka nie férovo), opustením bratislavskej bubliny narazíte na tvrdú realitu. 

Nebudem klamať. Sú zamestnávatelia, ktorí ženy otvorene nechcú, aj keď majú požadované vzdelanie (často aj veľmi technického charakteru), ovládajú jazyky a sú pružné čo do mobility a ochoty pracovať viac aj v závislosti od nárokov projektov. Sú zamestnávatelia, ktorí takúto dámu nielenže nestretnú, aby sa osobne presvedčili...oni ani neotvoria CV. Nič nepomáha. Na druhej strane linky sedia machovia, ktorí sa bijú do hrude, na prstoch im trónia masívne pečatné prstene a navzájom sa hlasno utvrdzujú v tom, akí sú super. No nie ste,...no!!!

A potom tu sú dámy, ktoré prešli chronicky známym rituálom – do 30 ju nevezmem, lebo ešte nie je vydatá – ách, je vydatá, ale bezdetná, tá určite začne rodiť – ách, tá porodila a má malé deti, tá bude večne na maródke – ách, tá má po 40tke, ovláda ešte niečo po materských? – až po – ách, tá má po 50, naša predstava je niekto okolo 40tky. Amen.

Z môjho pohľadu sme všetky Xeny. Lebo toto celej mužskej populácii nikto nikdy nerobil a ani robiť nebude. Keď muž povie, že má 3 deti, obklopia ho iné alfy a bety a chvália ho za to, aký bol 3x silný, že tri spermie poslal. Keď táto infoška praskne o žene, ide jej o život. Pracovný. 

No ale späť k tým dámam, čo prešli niečím, čo môžeme smelo nazvať životom v oku tornáda. Nie jedna predo mnou sedela a nahlas dumala, čo teraz. Krásne dámy po 50tke, skúsené manažérky, s odrastenými deťmi, s chuťou ďalej žiť, pracovať, šíriť vedomosti a dobro. Pre ne vyzerá náš pracovný trh ako jama uprostred D1. 

Všetci chcú silných dynamických 40tnikov, čo budú fachčiť ako otrok za dedinou. A potom ešte tých medzi 30 a 40. Len akosi všetci opomenuli fakt, od koho sa budú učiť. Lebo 40tnici čas nemajú. Makajú. Máme tú ale silnú skupiny žien, ktoré nielenže majú na to vytvárať hodnoty, ony majú navyše silu matiek, silu bojovníčky s expertízou multitaskerky. Máme tu ženy, ktoré chcú, môžu a majú čas. Ktoré sa vedia venovať iným, ako to kedysi robili so svojimi deťmi. Je v nich niečo, čo vo vyťažených 40tnikoch nikdy nebude. Lebo vek nepridáva len vrásky. Vek ženám dáva šťavu, múdrosť života a nehu kráľovnej.

Mrzí ma, že dnešná pracovná optika nie je natoľko silná, aby prenikla až tam. Aj preto som sa stala koučom. Aby som mohla stáť po boku ženám, ktoré zvádzajú tento existenčný boj. Lebo ak bojovať, tak bok po boku.