|
Mentálna anorexia a mentálna bulímia sa nám spájajú s obdobím dospievania. Máme zafixované, že nimi trpia len mladé dievčatá, ktoré podľahnú módnym trendom štíhlosti a hladovaním či zvracaním si vypestujú jednu z uvedených diagnóz. Táto téza je predsudok.
Hoci platí, že touto chorobou môžu trpieť mladé dievčatá a chlapci, anorexia a bulímia sa týkajú oveľa širšej skupiny ľudí. Okrem toho, nie sú to jediné poruchy príjmu potravy, ktoré poznáme. Sama som príkladom, že poruchy príjmu potravy (PPP) sa týkajú aj generácie 40+ a verte mi, nie som v tom sama.
Pretože roky trpím poruchou príjmu potravy nazývanou záchvatové prejedanie, alebo aj emocionálne prejedanie, viem, že táto téma je oveľa zložitejšia. Možno aj vy poznáte niekoho vo vašom veku, kto dlhodobo diétuje, drží hladovky alebo pôsty. Niekoho, kto celý deň pri počítači niečo pojedá a chrúme, niekoho, kto fanaticky cvičí alebo behá a pri predstave, že kilo pribral si svoje tréningy zvyšuje na dvojnásobok.
Možno máte vedľa seba niekoho, kto je závislý na zdravej strave, prísne študuje etikety potravín, nedá do úst nič, v čom je cukor, múka, prípadne iná zložka potravy, ktorá ho desí. Každý z týchto ľudí trpí pravdepodobne poruchou príjmu potravy, len o tom možno nevie. (Okrem Anorexie, či Bulímie poznáme aj Ortorexiu, Bigorexiu, Záchvatové prejedanie, Kompulzívne jedenie, Pica a okrem nich aj takzvané nešpecifikované poruchy príjmu potravy a kombinácie jednotlivých PPP).
Keďže na Slovensku sú PPP tabu, mnohí z nás ich na sebe nevedia identifikovať, odmietajú si ich pripustiť, nachádzajú milión dôvodov, prečo to, čo robia, je zdravé a správne.
Moja PPP začala niekedy okolo desiateho roku života a jej spúšťačom bola kritika od rodiny, od najbližších ľudí, na ktorých názore dieťaťu záleží najviac. Počas jednotlivých životných období som mala mnohé pauzy, no vždy sa mi pri náročných situáciách choroba vrátila.
Až pred pár rokmi, po absolvovaní terapie, som sa ju naučila pomenovať a nazvať chorobou alebo diagnózou. Na tomto pomenovaní je dobré to, že viete, čo to je, viete, že sa toho nezbavíte pevnou vôľou a viete, že jediná cesta je, liečiť sa. Našťastie pre nás, PPP sú liečiteľné a hoci to trvá dlho, nakoniec sa to môže podariť.
Mám vo svojom okolí mnoho (najmä) žien, ktoré vykazujú charakteristiky PPP, no takmer žiadna z nich to tak nenazve a nepomenuje. Ten prvý krok, priznať si, že mám problém, vyžaduje obrovskú odvahu. Je to rovnaké ako pri priznaní si závislostí na alkohole, či návykových látkach.
Jedlo, rovnako ako droga, môže byť závislosťou. Celý deň naň myslíme. Či si ho dať, či si ho nedať, ak si ho dať, tak koľko, ak si ho nedať, tak ako dlho bez neho vydržíme. Ak si ho dáme, ako to budeme kompenzovať. Koľko cvičenia vykompenzuje to, čo sme zjedli? Alebo bude lepšie zvracanie, či dokonca kombinácia oboch uvedených? Všetky tieto obsedantné myšlienky na jedlo a telo sú príznačné pre PPP. Všetky kompenzácie a výčitky sú prejavmi PPP.
Prečo o tom píšem práve teraz? Vďaka iniciatíve Chuť žiť, za ktorou stojí Valentína Sedíleková, bývalá pacientka s PPP, spolu s tímom odborníkov, sa zúčastňujem vynikajúceho liečebno-vzdelávacieho programu zameraného na mentálnu bulímiu a záchvatové prejedanie. Už počas prvého mesiaca som sa stretla s množstvom vynikajúcich odborníčok z oblasti psychiatrie, psychológie, či nutričného poradenstva a dozvedela sa o svojej chorobe azda najviac v živote.
Riadim sa heslom, že len to, čo dobre poznám a čo si uvedomujem, viem zmeniť. Preto spoznať a uvedomiť si svoju diagnózu je prvým krokom k uzdraveniu. Každej žene v meste či na dedine, ktorá bojuje s PPP, bez ohľadu na jej vek, odporúčam vyhľadať odbornú pomoc. Existujú online aj offline odborníci, ktorí sú tu pre vás. A verte mi, nie sme v tom samy, je nás viac, ako si myslíme. Držím nám palce.
Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky žien v meste priamo vo svojom e-maili?
