|
„Bez pomoci dobrovoľníkov by bolo ťažké zvládnuť túto situáciu, či v Poľsku, či v Taliansku, či na Slovensku,“ tvrdí jedna z troch Poliek, s ktorými sa mi podarilo spojiť a porozprávať, čo ich viedlo k tomu, aby sa zapojili do pomoci na Slovensku - bez nároku na odmeny, na úkor svojho vlastného pohodlia a voľného času.
Málo propagované dobrovoľníctvo
Joanna Kolarovič žije v Bratislave vyše 15 rokov a na začiatku pandémie sa rozhodla odpovedať na inzerát, ktorý zverejnila kancelária bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves.
Cez webovú stránku hľadala dobrovoľníkov na šitie a distribúciu rúšok. Joanna sa prihlásila na distribúciu, pretože nemá šijací stroj. „Predtým som pozorne sledovala situáciu súvisiacu so šírením vírusu v Taliansku, a pretože hovorím taliansky, dozvedela som sa niečo veľmi dôležité, čo ma zasiahlo: bez pomoci niekoľko tisíc dobrovoľníkov by bolo ťažké zvládnuť túto situáciu,“ hovorí žena, ktorá si vzala toto vyhlásenie k srdcu a keď nastal čas, prihlásila sa pomáhať.
Joanna Kolarovič. Foto - facebook
Takáto reakcie nebolo pre ňu ničím novým, túžba pomáhať druhým bola v nej už dlho. Už predtým sa zapájala do rôznych foriem dobrovoľníctva - počas víkendu maľovala ploty alebo spolu s deťmi chodila na prechádzky so psami z útulku.
„Všimla som si, že dobrovoľníctvo na Slovensku nie je veľmi propagované. Existuje pritom veľa ľudí, ktorí chcú pomáhať, ale často nevedia ako,“ konštatuje.
Roznášanie rúšok
Pred niekoľkými týždňami, na prelome marca a apríla, Joanna roznášala rúška na adresy, ktoré dostala z mestského úradu. „Išlo o starších ľudí, ktorí sa sami prihlásili, že potrebujú rúška,“ vysvetľuje. Jej práca trvala dve hodiny denne a nezasahovala do jej profesionálnej práce, pretože má home office, takže nestráca čas dochádzaním. Počas obedňajšej prestávky roznášala rúška hodinu a ďalšiu hodinu po práci.
Foto - archív JK
Keď sa jej pýtam, či sa nebojí o svoje zdravie, rozhodne to popiera. „Ak existujú nejaké obavy o zdravie, tak nie o to moje, ale o tých starších ľudí, ktorí sú vo väčšom ohrození, že ochorejú, preto sa vždy snažím zachovať odstup najmenej 1 meter,“ vysvetľuje a dodáva, že kvôli všetkým preventívnym opatreniam, kontakt medzi ňou a osobou, ktorej odovzdáva balíček, je menší ako s predavačkou v obchode. Každý deň sa stretáva s veľkou vďačnosťou. „V živote človeka nie je nič dôležitejšie ako pomáhať druhým, a teraz je doba, kedy musíme pomáhať,“ hovorí.
Šesť dobrovoľníkov, jedna Poľka
V tejto mestskej časti je šesť dobrovoľníkov a z reakcie zamestnankyne úradu pochopila, že medzi nimi je ako Poľka jediná. „Žijem tu 15 rokov a pre mňa nie je dôležité, či som Poľka alebo nie. V Devínskej Novej Vsi sa cítim ako doma,“ vysvetľuje Joanna.
Jej synovia sú na ňu hrdí, aj keď to neukazujú. Obdobie koronavírusu rodine prospieva, pretože, ako sama tvrdí, ich život sa spomalil. „Nikdy som nemala na deti toľko času ako teraz! Nikdy v živote som nemala tak málo stresu! Nemusím sa nikam ponáhľať! Môžem sa sústrediť na veci, na ktoré som predtým nemala čas,“ hovorí Joanna, ktorá dokáže nájsť pozitívne aspekty aj v tejto zložitej situácii.
Keďže v polovici apríla našli všetky rúška svojich odberateľov, dobrovoľníci z Devínskej Novej Vsi dostali pár dní voľna. Čo ich čaká v blízkej budúcnosti? Pravdepodobne ďalšou úlohou bude roznášanie obedov starším ľuďom. Joanna chce pomáhať ďalej. „Ako vidno, situácia na Slovensku sa veľmi zlepšila, ale som presvedčená, že vždy sa nájde niekto, kto potrebuje pomoc a pomáhať treba, lebo náš život by bez pridanej hodnoty nemal zmysel,“ dodáva.
Poľská študentka medicíny v pohotovosti
Natalia Maśloch je študentkou piateho ročníka medicíny v Bratislave. Keď takmer všetci študenti, ktorí nepochádzajú z hlavného mesta, odišli domov, ona ostala na Slovensku. Ponúkla svoju pomoc v nemocnici, ale nevzali ju, lebo je cudzinka. Prečo? Žeby slovenské zdravotníctvo bolo na tom tak dobre, že nepotrebuje toľko študentov?
Ešte vo februári a začiatkom marca mala spolu so svojimi spolužiakmi praktické cvičenia na infekčnom oddelení na Kramároch. Preto sa pýtam, ako hodnotí úroveň epidemiologickej prípravy v tejto bratislavskej nemocnici. Natalia veľmi chváli lekárov, s ktorými absolvovala praktické cvičenia z epidemiológie. „Toto oddelenie má tri podlažia a dobré podmienky na prijatie pacientov. Miestnosti nám ukázali ešte pred vypuknutím epidémie - boli dobre pripravené, všade boli dezinfekčné prostriedky, nikto sa necítil ohrozený,“ hovorí a dodáva, že nevie, ako to vyzerá v súčasnosti.
Natalia Masloch. Foto - facebook
Študentka sa netají tým, že by to bol pre ňu určitý druh prestíže, akýsi druh dôvery, ak by ju teraz zavolali pomáhať do nemocnice. „Preto som začala toto štúdium, aby som mohla pomáhať a hoci my študenti sme ešte nezložili Hippokratovu prísahu, vidím, že tento čas je akýmsi testom pre všetkých, ktorí sa rozhodli pre profesiu lekára, či sa nestiahnu pred touto hrozbou,“ hovorí. Ju osobne pandémie utvrdila v tom, že byť lekárom je poslanie.
Nákupy pre seniorov
Aby nesedela len tak nečinne, Natalia pomáha starším ľuďom nakupovať. „Áno, v štúdiu teraz pokračujeme, ale online, a pracujem tiež na diaľku, ale chcela som urobiť ešte niečo viac. Keď som išla na nákup a videla som, koľko starších ľudí čaká v rade, uvedomila som si, že vlastne moju pomoc môžu potrebovať práve seniori,“ spomína.
Poradila sa teda so svojou susedou, komu by mohla pomáhať. Ponúkala svoju pomoc pri nakupovaní aj seniorom, ktorí čakali v rade pred obchodom. „Avšak vzbudiť dôveru u cudzích ľudí je dosť ťažké, najmä preto, že nehovorím dokonale slovensky. Niektorí moju pomoc využili, iní sa báli dať mi svoje telefónne číslo alebo adresu a ja tomu rozumiem,“ hovorí. Neskôr sa ukázalo, že medzi najbližšími susedmi je niekoľko ľudí, o ktorých sa môže systematicky starať.
Natalia zhromažďuje objednávky, robí nákupy, platí za ne svojou kartou a s tými, čo sa o nich stará sa vyrovnáva pri odovzdávaní nákupov. „Nejde o veľké výdavky. Nie viac ako 10 eur a nepredpokladám, že by mi niekto peniaze nevrátil. A ak by sa tak aj stalo, zužitkujem tieto nákupy sama,“ vysvetľuje.
Býva v bratislavskej štvrti Vrakuňa, neďaleko troch obchodov. „Dokážem urobiť dva alebo tri nákupy denne s batohom na chrbte,“ hovorí. Nostalgicky spomína, ako sa jej susedia úžasne starali o ňu. Napríklad, keď mala skúškové obdobie, jedna susedka jej nosila obedy, iná zase ovocie. „Teraz mám šancu sa im odvďačiť, aj keď len prozaicky - nákupom čerstvého pečiva,“ hovorí.
Tajomné úlohy v Novej Bani
Bolo to ešte v marci, keď v Novej Bani (mesto v Banskobystrickom kraji s približne 7 000 obyvateľmi) oznámili, že mestský úrad hľadá dobrovoľníkov, aby pomohli, Joanna sa okamžite prihlásila a absolvovala školenie. „Keďže od 10. marca sedím doma v dedine neďaleko Novej Bane, pretože nemôžem chodiť do práce, pomyslela som si, že ak mám sedieť doma len tak nečinne, lepšie bude niečo robiť,“ hovorí o svojej motivácii.
🛒 [Rúška s logom, dezinfekcia a respirátory s dopravou do 48 hodín - kliknite tu:]
Hoci v oznámení sa neuvádzalo, v čom by dobrovoľníci boli užitoční, poslala e-mail a po troch dňoch dostala pozvanie na školenie vedené virológom. Trvalo dve a pol hodiny. „Priamo nám bolo povedané, že úroveň slovenskej zdravotnej starostlivosti nezačína úplne od nuly, ale od mínus 8 000 ľudí, ktorí chýbajú v nemocniciach, na klinikách atď.,“ hovorí Joanna, ktorá je vyštudovanou pedagogičkou a nemá lekársku prípravu.
Cesta infikovaného pacienta
„Téma epidémie ma zaujíma už od decembra. Pozerala som veľa filmov z Číny, takže na školení som sa nedozvedela nič, čo by som už nevedela,“ hovorí. Po rozhovore s lekárom bola ona a päť ďalších dobrovoľníčok pozvané do zdravotníckeho zariadenia v Novej Bani. V meste nie je žiadna nemocnica a budova, v ktorej kedysi bola nemocnica, prebieha rekonštrukciou.
„Zobrali nás tam a videli sme, čo všetko musí prekonať pacient infikovaný koronavírusom, kým sa dostane do izolačnej miestnosti, príde po neho transport a odvezie ho do nemocnice,“ hovorí (najbližšie nemocnice sú v Zlatých Moravciach a Banskej Bystrici - poz.red.). V tom istom suteréne sa dobrovoľníčky tiež dozvedeli, ako bude vyzerať ich pomoc pri obliekaní lekárov do skafandrov, ako správne vykonávať dezinfekciu, kde čo spláchnuť, kde sa osprchovať, a kde bude pacient izolovaný.
V prednej línii
„Vybavenie v týchto miestnostiach je gumené, nafukovacie, rýchlo sa skladá a rozkladá,“ hovorí Joanna a dodáva, že na to, aby sa tam dostali, museli si nasadiť špeciálne chrániče. Požiadali ich, aby sa neopierali o steny, a upozornili ich, že do izolačky takéhoto pacienta sa nechodí, ale všetky lieky sú podávané na diaľku. „Je to desivé. Je to obrovský stres, emócie a veľká výzva pre dobrovoľníkov, ktorí budú v prvej línii,“ hodnotí. Zo žien, ktoré sa v Novej Bani prihlásili pomáhať, iba jedna študuje medicínu.
Joanna. Foto - rodinný archív
„Toto miesto je pripravené pre prípad, ak by sa v tejto oblasti vyskytol infikovaný pacient, a potom - ak tomu dobre rozumiem – by sem prišiel lekár, pretože každý deň tu takýto zdravotnícky personál nie je,“ dodáva. Na moju otázku, či ju táto situácia vydesila, odpovedala záporne.
„To nie je otázka, či sa bojím, pretože viem o svojich predispozíciách. Keby som cítila strach, radšej by som zavolala na mestský úrad a otvorene povedala, že to nemôžem urobiť,“ konštatuje. Myslí si tiež, že miestny krízový štáb v skutočnosti netuší, ako dobrovoľníkov využívať.
Iné úlohy
Niekoľko dní po školení ju navštívila starostka obce, v ktorej žije. Vraj jej zavolali z Novej Bane a informovali, že obyvateľka ich obce absolvovala školenie. „Starostka povedala, že bude mať pre mňa ďalšie úlohy. Ak sa Slovensko uzavrie, bude zákaz vychádzania, objaví sa armáda a potraviny budú na lístkový systém, potom mojou úlohou bude roznášať tieto lístky po domácnostiach,“ hovorí.
Keď sa jej pýtam, prečo ona - Poľka, ponúkla svoju pomoc, vysvetľuje, že je sociálne orientovaná a cíti sa byť zodpovedná za krajinu, v ktorej žije, aj keď len rok. „Robím to aj kvôli svojim dvom synom, ktorí tu chodia do škôlky a školy,“ dodáva nakoniec.
