Nebola to láska na prvý pohľad alebo presnejšie povedané - na prvé počutie. Zamilovavala sa postupne. Každým dňom viac a viac. A tak je tomu už takmer desať rokov.

Ania Helbik je Poľka a hovoríme o jej láske k slovenčine, ktorú neskrýva. Áno, nepomýlila som sa, píšem správne - ide o lásku mladej Poľky žijúcej v okolí Katovíc, ktorá miluje slovenský jazyk. Študovala ho na sliezskej univerzite. Na Slovensku bola párkrát, no užiť si slovenčinu mohla dlhšie, keď pred pár rokmi prišla do Bratislavy a strávila tu tri týždne, aby sa zdokonalovala v jazykových znalostiach.

Vtedy sa aj zoznámila s Kristínou, čo spieva o najkrajších stromoch na Horehroní. Spievala o nich aj vtedy, keď ju Ania počula náhodou na Hlavnom námestí v Bratislave. Oslovila ju, aby sa so svojou obľúbenou slovenskou speváčkou mohla odfotiť.

Ania má veľmi rada slovenské ľudové pesničky, ktoré si spieva. V nich ľubozvučnú slovenčinu preciťuje. Rada tiež počúva rozhlasové hry na RTVS, ktoré majú svoju fantastickú dramaturgiu. Po skončení vysokej škole (študovala slovenčinu a srbštinu) si našla zamestnanie v jazykových školách, kde hľadali lektorov angličtiny. Aj tú ovláda perfektne, lebo sa ju učila od detstva. Ale ako vraví, angličtinu sa učia a poznajú všetci, ale taká slovenčina, to je niečo!

Preto sa minulý rok v lete rozhodla začať na YouTube nahrávať lekcie zo slovenského jazyka. Nikto sa tomu nevenoval a chcela skúsiť, či bude odozva. No a urobila to tak trocha aj pre seba - aby nevyšla z cviku a so slovenčinou nestratila kontakt. Robí to perfektne! Jej počínania sleduje už vyše 6 a pol tisíca ľudí!

Všimol si ju môj manžel ešte v januári a nejaký čas nevedel rozlíšiť, či lekcie vedie Slovenka či Poľka. Klobúk dolu! Včera sa mi s ňou podarilo porozprávať, lebo ma zaujal jej príbeh a chcela som tiež spoznať jej motiváciu, prečo sa zamilovala práve do slovenčiny. Rozumiem mne podobným Poliakom, ktorí sa zamilovali do Slováka alebo Slovenky, ale Poľka, ktorá žije v Poľsku, bez väzby na Slovákov?

Takých, čo v Poľsku robia pozitívnu reklamu Slovensku, nie je až tak veľa (so smútkom konštatujem, že podobne je tomu aj opačne). Lepšie sú na tom Česi, ktorí majú svojho „ambasádora“ v mojej rodnej krajine - spisovateľa zamilovaného do Česka, Mariusza Szczygła (napísal mnoho vo svete oceňovaných kníh venovaných Čechom, ako napríklad „Gottland“, „Urob si raj“). Inak sú na tom Francúzi, Taliani, ktorým stačí „len“ vymenovať svoje kulinárne dobroty zbožňované všade vo svete (o kultúre ani nehovoriac) a už sa pred nimi otvárajú v Poľsku, na Slovensku, či v iných krajinách všetky srdcia. Ale my Poliaci a Slováci sme k sebe tak trochu chrbtom.

Ania zaujala Slovenskom ako nikto pred tým. A to si myslím, že je len začiatok. A ako mi povedala, zaujala aj Slovákov poľštinou a preto krátke filmíky, ktoré nahráva, sa snaží pripraviť tak, aby sa z nich diváci mohli naučiť aj slovenčinu, aj poľštinu. Čo je zaujímavé. Možno sme práve svedkami zmien v našich susedských vzťahoch.

Lebo posledné týždne sa na mňa častejšie obracajú poľskí novinári, ktorí sa pýtajú, ako sa Slovensku darí v boji s koronavírusom. Ako to, že tu máme tak málo nakazených? V čom spočíva tajomstvo úspechu? Ako sa darí pomaly otvárať ekonomiku, ako sa darí kaderníkom, obchodníkom atď.

No a neslabne záujem o prezidentku Zuzanu Čaputovú. Zábery pani prezidentky v rúškach zladených k šatám obehli poľské televízie veľakrát. Je pozitívnym príkladom, akých je na poľskej politickej scéne málo. Moje známe hovoria, že si objednali viac sofistikované rúška, aby sa im nehnusili, aby sa im ich chcelo nosiť, pretože mali pozitívny vzor v slovenskej prezidentke!

A tak konečne vidím, že poľské média, ktoré dlhé roky o Slovensku takmer nič nehovorili, sa začínajú Slovákom prizerať. Možno vďaka tomu začneme mať o seba záujem? Som presvedčená, že veľkú zásluhu v tom majú práve ženy: od prezidentky po lektorku slovenského jazyka. Bravó, ženy!