|
Nosím tento pocit hlboko v srdci spolu s ľuďmi, ktorí mi nehlučne, pokojne a múdro skrížili cestu.
Nepotrebujú kričať a skákať do reči. Je im to cudzie a hlúpe. A tak sú radšej ticho. Čakajú na svoj priestor, až budú môcť niečo povedať, a ten často nenachádzajú.
Žijú si ticho a múdro svoje životy. Nechodia na diskotéky a kolektív nad dva je už príliš veľký. Z kníh by si mohli zariadiť byt a keď majú narodeniny, základ je, aby o tom nikto nevedel. Neraz sú múdrejší než väčšina, ktorá ich prekričí.
Nehovoria veľa, ale keď niečo povedia, stojí to za to. Vtipné poznámky plné ducha by sa dali vytesať do kameňa.
Sedia bokom. A z mozgu na jazyk im prichádzajú fantastické myšlienky a vety.
Ale cesta z jazyka ďalej do našich uší je ako výstup na Kriváň. Lebo všetko navôkol je hlučné, rýchle a uši nepočúvajú.
A tak sa lídrami stávajú často ľudia, ktorí nemajú ani viac chochmesu, ani viac rozumu, ani viac charakteru a predčili ich len svojím egom. Na našu škodu.
Nech žijú introvertky a introverti!
Prečítajte si aj Ako som v divokom lese violončelo počula
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
