Cintoríny plné svetielok, zvláštne čarovná atmosféra, zrazu sme si všetci spomenuli. Ešte, že to máme v kalendári, ešte, že nás to núti nájsť si čas na tých, ktorí ho už majú prebytok.
Ako tínedžerka som spolu so svojimi kamarátmi, inak vtedy vraj najväčšími vandalmi v dedine, chodila na cintorín v čase začiatku novembra pomerne často. Keď sme sa odtiaľ vracali v tme a so spálenými rukami, okoloidúci nás odsudzovali pohľadom – lebo sme to my, čo sme tam pováľali hroby, nedôstojne sa ožierali a fotili na cintoríne. Vtedy to fičalo, to nešťastné EMO.
A viete, čo sme v skutočnosti robili tie hodiny a hodiny na cintoríne? Asi tak 3 roky po sebe? Zapaľovali sme sviečky, na všetkých hroboch. A kde nebola ani jedna, vzali sme tu najlacnejšiu a pridali ju tam. Nikto nám to nekázal, občas sme sa aj báli, keď niečo v tme zašuchotalo. Mali sme sotva 14 rokov a boli asi štyria. S obhorenými rukami a niekedy aj mikinami sme chodili domov a s láskou sa vracali na druhý deň späť. Bolo to naše tajomstvo, takmer 1000 svetielok v jednom čase. Zvláštne krásne. Verili sme, že keď bude všetko horieť v tom istom čase, svet bude lepší a títo ľudia, lebo to pre nás neboli iba náhrobne kamene ale duše, že budú šťastnejšie.
Dnes Dušičky sledujem na tretiny, bez pukancov a za plnej účasti. V prvom kole si nájdeme čas, aby sme upratali okolie hrobov, očistili všetko, čo tam nepatrí a doplnili čerstvejšie veci. Druhá tretina, žiaľ, pre mnohých najdôležitejšia, je dostaviť sa v „čase špičky“ k hrobu, urne, pomodliť sa, zapáliť sviečku...Ale úprimne? Veľmi sa to nedá. Pretože tu stretnete toľko cezpoľných, takú a takú rodinu, že občas sa pristihnete pri tom, že sa schuti rehocete na pol cintorína. Nehovorím, že máme trúchliť, to nie. Ale chápete ma. Trošku dôstojnosti a možno si odpustiť hejtovačky a pytačky, či sa ešte hentá nevydáva a táto zase doniesla malý veniec. Každoročnou topkou sú pre mňa doslova zabetónované črepníky s umelými kvetmi. Virtuálne múzeum gýča by skákalo od radosti. Aj návštevnosti. Nestačí radšej jedna sviečka a k tomu pekný kvietok?
Vďaka za poslednú tretinu. Návšteva cintorína v tichu, samote a tme. Vtedy si poviete s babkou všetko dôležité, stretnete sa skutočne len s tými, ktorých ste vyhľadali zámerne a so sviečkou v ruke. A poviete si aj povestné – ach, prečo je tento svet taký nespravodlivý.
Nepísanou a o to krajšou časťou je čas, ktorý si vyhradíme mimo povinných jázd. Také dobré samostatné nájazdy.
Prečítajte si aj BadalONA
