|
Pamätám si, ako veľmi som chcela na základnej škole postúpiť do okresného kola olympiády z nejakého predmetu. To bolo niečo. Ale smola, vždy som skončila v školskom kole druhá alebo tretia, čiže ďalej som sa nedostala. Asi sa niekde vo vesmíre tá moja detská túžba ambicióznej žiačky zapísala dosť hlboko, lebo teraz som na olympiádach pomaly každý týždeň. Ale poviem vám pravdu, radšej by som nebola. Lebo občas sa fakt hanbím ako pes.
Robím v školstve, v Centre voľného času. Svoju prácu mám naozaj rada. Okrem pedagogickej činnosti stále niečo zabezpečujeme, tvoríme, organizujeme. Aj okresné kolá predmetových olympiád a športových postupových súťaží. Ešte pred pár rokmi bol rozpočet na stravu žiaka na okresné súťaže dve eurá. Zato sa dal v pohode objednať riadny teplý obed. Aj s polievkou. Alebo väčšia bageta. Potom sa to však začalo z roka na rok tíško a nenápadne krátiť, vždy o pár desiatok centov, na 1,50, 1euro, 50 centov...
Až začiatkom januára tohto roka ma v práci privítal takýto email: „Vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov sme upravili položku stravné na 0,20 € na žiaka. To znamená, že organizátor bude zabezpečovať len pitný režim (minerálka, čaj a pod.).“ Do kelu. Toto už nevykryjeme ani najlacnejším keksíkom z najlacnejšieho supermarketu. Pekný novoročný pozdrav z príslušného krajského úradu. Čítala som to niekoľkokrát. Lebo zvyšky zdravého rozumu túto absurdnú informáciu nevedeli stráviť.
Prečo?
Aj keď sa za tie roky veľa vecí pomenilo, predmetové olympiády či postupové súťaže sú stále najprestížnejšími súťažami pre žiakov základných i stredných škôl. Tých najlepších žiakov. Na väčšinu z nich postupuje naozaj len jeden žiak za školu, čiže v každej kategórií väčšinou len jeden jediný. Zdôrazňujem, ten najlepší. Cez jednotlivé kolá – školské, okresné, krajské, sa môže prepracovať až do celoštátneho a odtiaľ do medzinárodného. A to je už riadna pecka. Kedysi to bolo tak, že po oficiálnom otvorení olympiády sa písali testy, prípadne nasledovala ústna časť, potom obed, prestávka a poobede slávnostné vyhodnotenie s odovzdaním diplomov a cien. Urobilo sa pár fotiek úprimne natešených víťazov a s pokojom v duši sme sa rozišli domov. Jednoducho, postup a náležitosti, aké si táto súťaž s dlhoročnou tradíciou zaslúži.
Zhruba pred týždňom sme organizovali okresné kolo Olympiády v anglickom jazyku. Začali sme o ôsmej ráno a skončili o tretej poobede. Olympiáda z angličtiny má niekoľko častí - písomnú, 2x ústnu a kým sa jednoducho vystriedala tridsiatka žiakov pred jednou komisiou (jedna pre obidve kategórie lebo však rozpočet nepustí), istý čas to trvá. Výsledok? Unavené, hladné, rezignované deti, ktoré to chceli mať čím skôr za sebou. Bez ohľadu na výsledok. O tretej sa pobrali vyčerpané psychicky i fyzicky domov. Niektoré z nich čakala ešte polhodinová cesta autobusom. Bez výsledkov. Tie komisia ešte ďalšie dve hodiny vyhodnocala. Možno si spomeniete na to vypätie a stres, ktoré ste prežívali pred maturitou či štátnicami. Tak verte, že pre takých piatačikov, ale aj staršie deti je to pocit veľmi podobný. Diplomy a ceny sme s kolegom porozvážali po okrese (samozrejme, vlastným autom a na vlastné náklady, lebo však rozpočet nepustí) na druhý deň. Aby sme ich tam nemuseli všetkých držať do večera. Pri čajíku.
Po zmene legislatívy v roku 2013 niekoľko desiatok dlhoročných centier voľného času zaniklo. Chápem, že zmena bola nevyhnutná, lebo ani bývalý systém financovania dobrý nebol a pár jedincov si z neho urobilo súkromný biznis. Len nechápem, prečo ideme z extrému do extrému. Okrem toho, že po novom dotácie na žiakov nelogicky dostávajú aj obce, ktoré žiadne školské zariadenia nemajú (??!!), sa musí krátiť ešte aj toto? To sa už fakt v celej republike nenájde pár eur, lebo je to v celkovom rozpočte naozaj len PÁR EUR na pár obedov? A najsmutnejšie na tom je, že úplne rovnaký rozpočet je aj na okresné športové súťaže. Väčšina z nich končí rovnako popoludní.
Vysvetlite 14-ročnému pubertiakovi vo vývine, ktorý ma v tomto veku potrebu zjesť všetko, čo nezje jeho ( a verte mi, viem veľmi dobre, o čom hovorím, jedného takého mám doma), že musí byť celý deň v patričnej forme na lepeňákoch od mamy. Samozrejme, pokiaľ bola o tom informovaná, že ich treba nachystať. Neviem, čo sa musí stať, aby sa niekomu otvorili oči. Ono, viete, poukazovať a hľadať vinníka potom, čo nejaký mladý futbalista skolabuje niekde na turnaji, lebo od rána behal za loptou a dostal za to pohár čaju (lebo rozpočet nepustí), bude už neskoro. Jedna inštitúcia sa vyhovára na druhú, ale faktom je, že balík peňazí na postupové súťaže dostáva príslušný krajský úrad priamo z ministerstva. Podľa mojich informácií rozdiely medzi krajmi sú, aj keď nie veľké. Niekde sa nájde aj na pollitrovú minerálku a rožok so šunkou, niekde na keksík. U nás po novom už len na čaj a vodu...
Tak divne mi je. Nechcem porovnávať, súdiť, už vôbec nie odsudzovať. Ale tomuto naozaj nerozumiem. Na jednej strane podporujeme určité skupiny obyvateľstva, o ktorých je už dávno jasné, že drvivá väčšina z nich tú podporu od štátu spoločnosti nikdy nevráti, na druhej strane, talentované, nadpriemerne inteligentné či športovo nadané deti, do ktorých by sa logicky malo investovať (naj)viac, si vážime na rovných 20 centov. Veď aj zamestnanec má po odpracovaní viac ako štyroch hodín právo na obed, deti nie? Aspoň na tých súťažiach a turnajoch, ktoré trvajú dlhšie ako dopoludnia. Jasné, môžeme naháňať aj sponzorov, ale skúste v okrese, kde je cca 20% nezamestnanosť osloviť niekoho, že potrebujete priemerne 2x do mesiaca zadarmo niekoľko desiatok obedov. Pardón, nie zadarmo. Za každý dostane 20 centov. Že teda aspoň pre dobrý pocit nech to urobí. No skúste..
Deťom sa už ani nechce.. Z roka na rok nižšia účasť na súťažiach, nižší záujem. Nečudujem sa. Cestovné (kedysi tiež hradené organizátorom) si škola musí pokryť sama. Hodnota vecných cien je už len takou čerešničkou na torte. Za to nekúpite ani treťotriednu brožúrku, nie nejakú hodnotnejšiu literatúru. Na jednej strane počúvame vzletné slová o podpore detí, mládeže, našej budúcnosti, blablabla.. Na druhej strane ich úplne demotivujeme. Naozaj mi je divne. Svoju prácu mám fakt rada. Som ohodnotená tabuľkovo ako pedagogický zamestnanec. Jasné, že môj plat mi nezabezpečí dostatočne kvalitný život ani pre seba, ani pre moje deti. Len ja teraz fakt nebojujem za seba. A fakt nechcem veľa. Prostriedky na zopár teplých obedov. Alebo aspoň na zopár žemlí, rožkov či bagiet. Nielen pre svoje deti. Možno i pre tie vaše..Lebo štrajk učiteľov nie je len o peniazoch na vlastnej výplatnej páske. Ale aj o peniazoch v školstve ako takom. Aby ste už svojmu dieťaťu, keď vám s hrdosťou v hlase oznámi, že ide reprezentovať školu na okresnú či krajskú súťaž, nemuseli okrem písacích potrieb a desiatej, pribaliť aj obedárik...
(PS: Adresu i kontakt nechám v redakcii. Pre prípad, žeby niekto zhora s tým chcel niečo urobiť. Aby vedeli, kam majú tie bagetky potom zložiť...)
Prečítajte si aj O fackách, nacenganom Supermanovi a ženských snoch
