|
Keď mi pred pár dňami svietila v doručenej pošte správa od šéfredaktorky portálu Ženy v meste, úprimne ma to potešilo. Dostala som priestor na napísanie blogu. Môjho prvého blogu. Super, ale o čom bude? Lebo ťažko sa píše blog, keď máte v hlave blok.
A tak som sa nakoniec rozhodla. Môj prvý blog začnem niečím, či skôr niekým, koho prítomnosť v živote žien - a teda aj v tom mojom, má svoje nenahraditeľné miesto. Tieto riadky venujem mužom. Tým mužom, ktorí sa nás snažia zliepať dokopy, keď nás rozbil niekto iný.
Ešte na výške som mala jedného úžasného spolužiaka, gaya. Skvelý kámoš, fakt. Zatiaľ, čo ja som občas potrebovala po večeroch niečo neodkladne riešiť, on za mňa po tých istých večeroch ťukal na elektrickom písacom stroji na intráku seminárky. Nemusel. Chcel. Po škole sa odsťahoval na Moravu, ale ešte veľakrát potom sme spoločne oslavovali naše malé životné výhry či naopak, liečili ubolené duše. Buď uňho v Brne alebo u mňa, keď som sa po rokoch strávených v Bratislave rozhodla vrátiť domov na ďaleký východ. Lebo viete ako to chodí, raz máme pocit, že život, ktorý žijeme, je ako sen, aby sme vzápätí od neho dostali takú facku, že túžime, aby sme sa z toho pekelného sna radšej rýchlo prebudili.
Aj z toho posledného (a najväčšieho) ma vyhrabal opäť muž. Rovnako aj s ním sme sa stretli ešte ako dve čerstvé študentské uchá. Ja v osemnástich hodená z malého bezpečného mestečka rovno do metropoly, on staromešťan zo starej prešporáckej rodiny. To, že máme iné predstavy o živote a nemá ani význam sa pokúšať fungovať inak ako kamaráti, sme si vysvetlili už vtedy dávno na začiatku.. Ale priateľmi sme ostali. Raz za čas sa ozveme, porozprávame, čo zas nám ten osud vyparatil, raz za pár rokov to i osobne preberieme niekde na káve.
V jeden augustový piatok sa po dlhšom čase ozval opäť. Len tak, ako sa mám, čo rodina, muž, deti atď. Skrátim to. Stačilo pár mojich viet, aby sa tu na druhý deň zjavil. Ako Superman, čo prišiel ratovať úbohú Lois Laneovú. A tak sa v ten horúci augustový večer naše dva kontrastné mikrosvety na chvíľu opäť stretli. Po takmer 20 rokoch a vyše 500km od miesta, kde sa stretli prvýkrát. Čím viac sa on pýtal, tým viac som ja plakala. Čím viac som ja plakala, tým viac on pil. Až v istom momente, keď už mal asi aj celkom dosť – alkoholu i mňa, kukol na mňa a zreval: “Stačilo! Tak ja sa trepem cez celú republiku, aby som tú hodinu počúval nejakú zúfalú trosku?!“
Ostala som v šoku. Obrovská hrča v krku mi nedovolila ani opľuť ho, aspoň niečo zachrčať, nieto mu ešte kvalitne vynadať. Vedela som, že má pravdu. A vtedy začal hovoriť on. Ja som začala piť. A hovoril fakt veľa. Ja som fakt až tak veľa nepila. Spomínal niečo o iskre, charizme a všetkom, čo u mňa niekto dokonale pochoval, pošliapal, zničil.. Reprodukujem naozaj len útržky, drvivá väčšina jeho slov je nepublikovateľná. Opäť to skrátim. To, čo sa nepodarilo chápavým a empatickým kamarátkam za takmer rok a pol, vyriešil tento chlap za jeden večer. A stačilo mu na to pár zlých slov a dva litre dobrého vína. Nie, nekonal sa klasický happyend a žili šťastne, až kým.... Lebo je to kamarát. Rokmi overený kamarát. So svojim životom, názormi, prioritami, ktoré sú pre mňa rovnako vzdialené, ako sú vzdialené tie moje pre neho. Lebo jemu je dobre tam a mne je dobre tu. Ale obidvaja cítime, že každé naše stretnutie nás vzájomne inšpiruje. Lebo svet nie je čierno-biely a na každú sitáciu sa dá pozerať z rôznych uhlov. A ja som rada, že mi vtedy tie svoje uhly ukázal.
Veľa sa za tých pár mesiacov od nášho posledného stretnutia zmenilo. Menej sa ľutujem a viac sa usmievam. A hlavne si znova verím. Po materskej som sa vrátila do práce, ktorá ma napĺňa, stretávam sa s ľuďmi, ktorí obohacujú môj život, po rokoch opäť slobodne robím to, čo ma baví. Napríklad už len to, že tu teraz večer spokojne sedím s vyloženými nohami, popíjajúc jazmínový čaj si vychutnávam božské ticho spiacich detí a píšem do sveta túto moju prvotinuJ A teším sa. Len tak, zo života a z toho, že sa opäť viem tešiť.
Raz to tu už niekto napísal - to, že nie sme dobré pre niekoho, neznamená, že nie sme dobré pre nikoho, že nemáme ako človek hodnotu. A ono možno niečo na tom naozaj aj bude, že niektorí muži nám častokrát vyčítajú hlavne svoje vlastné chyby. Lebo sa jednoducho boja. Vlastného zlyhania, zodpovednosti, nás... A čím je žena schopnejšia alebo rozdiely medzi partnermi markantnejšie, tým väčší útok prichádza z tej druhej strany. Ale to je už iný príbeh. O iných mužoch. A nie im je venovaný tento blog.
A tak vám, milé dámy, chcem do nového roka popriať len jedno – aby sa pri každej z vás, keď budete mať pocit, že toto je asi konečná a ďalej to už nedáte, zjavil taký Superman. Ktorý vás postaví na nohy práve vtedy, keď už samé nebudete vládať. A je úplne jedno, či sa bude ukrývať vo vašej mame, bratovi, kolegyni, spolužiakovi alebo priamo v Bohu...
Lebo my, ženy, sme v podstate všetky rovnaké - či žijeme pri Dunaji, pod Tatrami alebo pod Duklou. Každá máme svoje radosti, bolesti i sny.. Každá máme obdobia, keď lietame i keď prechádzame vlastným peklom. Ale hlavne každá máme nádej. Len sa, nech sme akokoľvek zavalené problémami, nesmieme nikdy vzdať. Lebo... ako vravím, každá máme niekde svojho Supermana :)
Prečítajte si aj Ženy, započúvajte sa do toho šepotu, ktorý nepočuť, ale cítiť
