Dnes by si mal sedemdesiat rokov. Asi by som ti hneď ráno zavolala, ale ty by si mal za sebou už skoro pol dňa. Veď pracovať si začínal od tretej. Určite by sme to oslávili. Tvrdil by si, že si už starý, no vyzeral by si stále dobre.

Bavili by sme sa ako vždy o umení, literatúre a politike. Riešili by sme, čo sa deje na Ukrajine. Ako milovník ruskej literatúry by si určite hovoril o tých, ktorí museli v minulosti pre svoje názory a tvorbu utiecť z Ruska. Vždy si obhajoval slobodu názorov, ale podmienenú schopnosťou kriticky myslieť.

Voľby a túžba po pomste

Nič ťa neodpudzovalo tak ako ľudská hlúposť a obmedzenosť. Na partnerov v diskusii si mal vysoké nároky. Keďže už štyri roky nám veľmi chýbaš, rozhodla som sa ti napísať, ako sa máme.

Vieš, žijeme veľmi čudnú a ťažkú dobu. Začalo to vraždou novinára a jeho snúbenice, ktorú si ešte na konci života vnímal. Ako človek, ktorý sa živil slovom a písaním si cítil, že sa deje niečo veľmi zlé, no možno si si nemyslel, že to odštartuje také veľké zmeny. Ľudia vyšli na námestia ako vtedy v novembri 89.

Chceli sme zmenu, veľmi sme túžili po lepšom a spravodlivejšom Slovensku. Po slušnosti a pravde. Len sme zabudli, že na to, aby sa zmenila spoločnosť, je potrebné, aby sme sa zmenili my, ľudia. A tak prišli voľby, kde nás namiesto túžby po zmene motivovala túžba po pomste. Väčšina Slovenska sa chcela pomstiť a podľa toho volila. Dopadlo to veľmi rozpačito, no nevedeli sme, že tie naozajstné skúšky ešte len prídu.

Pandémia, rúška a ľudia

Dva týždne po voľbách sme tu mali celosvetovú pandémiu. Keď som prišla prvýkrát do práce s rúškom na tvári, vrátnik sa mi vysmial. A potom sme rúška nezložili z tváre dva roky. Zvláštne však? Asi by si si to ani nevedel predstaviť, lebo tvoja generácia také nezažila. Pandémia nami otriasla.

Najskôr sme ukázali našu dobrú stránku a ľudia sa k sebe správali s pokorou, úctou a ohľaduplnosťou. Naozaj sme si chvíľu mysleli, že Slovensko sa stalo slušnejším. Ale to nám dlho nevydržalo a krízová situácia z nás čoskoro vytiahla nízke pudy. Spoločnosť sa rozdelila, ovládli nás hoaxy, nezmysly, polopravdy.

Rúška, ktoré sme na začiatku šili doma na kolene aj pre susedov, sa neskôr stali kameňom sváru. Hádali sme sa kvôli nim, kvôli testom, kvôli vakcínam… na všetko sme nadávali a takmer každý bol nepriateľom. Pandémia rozdelila rodiny, priateľov, národy, štáty. Máme ju tu už viac ako dva roky a nevieme, kedy sa skončí. Takú neistotu sme dlho nezažili. Odrazilo sa to na našom duševnom aj fyzickom zdraví.

Vojna na Ukrajine

A keď sme sa ľutovali, že nás postihlo niečo také ako covid 19, prišla vojna na Ukrajine. Vieš, je tu hneď vedľa, pár kilometrov od našich hraníc. Už viac ako dvestotisíc ukrajinských žien a detí k nám utieklo. Žijeme v strachu, lebo nevieme, ako to bude pokračovať. Cítime sa ako vy v roku 1968.

Už štyri roky nám chýbaš a vidíš, veľa dobrého sme si zatiaľ neužili. Ale ešte stále žijeme, fungujeme, máme prácu, máme z čoho žiť, hoci s istými obmedzeniami. Naučilo nás to väčšej flexibilite a mnohí z nás si viac vážia bežné veci. Chcela by som sa s tebou o tom porozprávať, ako to vidíš, aké rady by si mi mohol dať, čo si o nás myslíš.

Je veľkonočná nedeľa a spolu s ňou prežívame znovuzrodenie. Neviem, do čoho sa narodíme tento rok, ani čo nám prinesie. Preto, prosím, dávaj na nás pozor a občas mi pošli nejakú dobrú radu. Dnes máš sedemdesiat, tak to tam hore roztoč, musím uznať, že si tam v naozaj dobrej spoločnosti. A ako si vždy hovoril ty mne: Drž sa statočne!