|
Pod kuchynskou lavicou nájdem poskladaný papierik. Podobný mnohým papierikom, ktoré neustále po dome zbieram a zahadzujem do koša. A predsa odlišný. Synovým písmom je na ňom napísané „otvoriť“. Zhúžvaný papierik odrolujem a prečítam otázku: „Prečo sa všetci moji kamaráti môžu večer hrať na počítači, len ja nie?“ Slovo „ja“ je trikrát podčiarknuté. Hlas zúfalstva. Podľa nakreslenej šípky papierik otočím. Odkaz pokračuje. „Chcem byť ako ostatní.“ Tri výkričníky. „A navyše tí kamaráti, ktorí sa môžu aj cez týždeň hrať večer na počítači, majú tiež v škole dobré známky.“ Odkaz je zakončený jedným vypočítaným príkladom.
Ako všade, aj doma, a možno doma viac ako kdekoľvek inde, existujú nepísané pravidlá. U nás doma aj to, že na počítači sa hrá len v piatok večer a cez víkend.
Odpísať mu? Vložiť odpoveď do peračníka? Na jeho pracovný stôl? Porozprávať sa s ním? Tváriť sa, že papierik skončil v koši bez prečítania?
Treba nájsť spôsob, ako mu povedať, že naozaj nie je katastrofou byť v niektorých veciach iný ako ostatní. Že, keď sú dobré známky v škole bez každodenných hier na počítači alebo na mobile, neznamená to, že je nešikovný. Ako mu povedať, že keby bol každý večer na počítači, tak nemá prečítaných 50 dielov Magického domčeka, Vojenského pilota od Exupéryho, verneovky, knižky od Marcela Pagnola, Colette Vivier, Jamesa Hiltona, Trentona Lee Stewarta. Pochopí v jeho veku, že ak by bol každý večer za počítačom, tak by pod perinou nesníval nad encyklopédiou vesmíru? Neuvedomuje si, že len v dni, keď je počítač zakázaný, príde za mnou do kuchyne, do veľkej šálky si zarobí instantné kakao a pri svojej málovravnosti mi povie pár viet. Viet tak dôležitých pre nás oboch.
Napriek napomínaniam a kriku, nechápe, ako veľmi ma vytáča, keď ho päťkrát musím volať k stolu, pretože z fiktívneho sveta počítačových hier sa odpútava veľmi ťažko. Keď je za počítačom, necíti hlad, ani potrebu sedieť s nami v kuchyni, hádať sa so sestrou, hrať futbal s bratom.
„Dobre, ja pôjdem prvá, ale ty sa opýtaš.“ Dohadovali sme sa so sestrou na úzkej chodbe panelákového bytu medzi obývačkou a detskou izbou. Niekedy sme s prosbou k rodičom vyslali nášho suseda Andreja, mysliac si, že to, čo neprejde nám, jemu ako návšteve rodičia zo zdvorilosti neodmietnu.
Vedia, že odpoveď bude negatívna a boja sa bleskovej rýchlosti akou príde. Napriek tomu to nevzdávajú a skúšajú naliehať rôznymi alternatívnymi metódami. Veď čo, ak motyka predsa len vystrelí.
Prečítajte si aj Riaditelia
