Prevádzkar hotela, v ktorom som organizovala koncert umelcov z okolitých krajín, sa ma na nich hneď opýtal: „Tí ľudia patria k vám? Sú nejakí čudní,“ dodal. Čudní? Ako to myslel, že čudní, rozmýšľala som cestou k dverám. Poznáme sa roky, máme sa radi, veľa sme toho zažili a spája nás podobný osud – osud Poliakov žijúcich v zahraničí. 

Keď som sa k nim priblížila, zbadala som, že sú atypicky oblečení: tmavozelené tričká, maskáče a ťažké vojenské topánky. Zvláštne. Dospelí ľudia. Prežili toho veľmi veľa, veď do Rakúska emigrovali ešte za čias socializmu. Najprv zakotvili v utečeneckom tábore. Potom sa postupne stavali na vlastné. Tam založili rodiny, tam na svet prišli dnes už ich dospelé deti. Tam hľadali uplatnenie pre seba. Zabývali sa, osamostatnili.

Vážna hudba je to, čo ich vždy bavilo a tak sa popri práci venovali aj jej. Ak by ostali v Poľsku, ktovie, možno by hrali vo filharmónii, možno by ich čakala hudobná kariéra. V cudzine hrajú aspoň príležitostne. Robia to ako koníček. Sebarealizácia a možno trošku zadosťučinenie za ťažký život tuláka.

Najprv sme sa zvítali, potom sa umelci rýchlo prezliekli, aby mohli hrať koncert. Po ich vystúpení sme sa rozprávali. Nedalo mi a opýtala som sa na zvláštny úbor, ktorý mi pripomínal jedno: „Ste fašisti?,“ opýtala som sa. Všetci sa nahlas zasmiali a hneď to popreli. Uľavilo sa mi. Aj keď ma to naďalej mátalo, lebo keď sa niekto oblieka ako fašista asi to nie je náhoda. Alebo to mala byť recesia? Sranda? Chceli vzbudiť strach? No to sa im veru podarilo. Aspoň v prípade prevádzkara hotela.

Spomínali sme na spoločných známych, zážitky, až prišlo na politiku a utečeneckú tému. A vtedy som sa dozvedela, že jeden z nich pracuje v utečeneckom tábore. V tom istom, v ktorom bol pred rokmi aj on. Z vrecka vybral kožené rukavice s nabitými cvokmi. Bez tých sa vraj v práci nezaobíde. Táto hláška ich všetkých pobavila. Zostala som prekvapená stáť. Neverila som vlastným ušiam. Ešte som sa pokúšala s nimi o tom hovoriť, ale moje argumenty padali na neplodnú zem. „A neobávate sa, že keď dnes nenávidíte cudzích, že o nejaký čas si niekto spomenie, že aj vy ste cudzí a vytiahne to na vás tento argument ako zbraň?,“ spýtala som sa. „Nie, veď sme si zobrali rakúske občianstvo,“ odriekli hrdo.

Neviem, možno je to z mojej strany neopodstatnená obava. Možno sa mi to len zdalo. Ale možno je to tak, že som na vlastné oči videla, ako sa rodí fašizmus. Možno to vidíte aj vy. Napríklad to, ako ten roztomilý chlapček, čo sa ešte prednedávnom preháňal na trojkolke, sa mení na zvláštneho holohlavého dospeláka. Možno ste boli svedkami, keď zrazu niekto vykríkne: na stráž! Zo srandy, upokojujete sa. A tiež ste v rozpakoch. Neviete, ako reagovať. Najradšej by ste pretreli oči a zobudil sa zo zlého sna. Alebo si povedali, že je to len pubertálna hra, z ktorej vyrastú. Alebo hra chlapcov, ktorí zažívajú druhú mladosť. Dosť zvláštna hra, ale možno sa to oblečením a niekoľkými vykričanými nenávistnými heslami skončí… Dúfate, že tak to bude.

Veď je to citlivý chlapec, oddávna poznáte jeho matku, toho by asi nebol schopný. A viete, že doma to vždy mali ťažké a tak ich v mysliach ospravedlňujete.

Alebo tak, ako som sa utešovala ja: veď sa roky poznáme, hrajú vážnu hudbu, sú citliví. Majú dušu. Neboli by schopní žiadnych zverstiev. Aj keď mi hneď napadne: a čo tie kožené rukavice s cvokmi? Napadne mi aj to, že niektoré popravy v Osvienčime robili tiež „ľudia s dušou“ – pri zvukoch vážnej hudby.

.

Prečítajte si aj Kilimandžáro? V tvojom veku?