|
V poslednom čase som vo viacerých zahraničných novinách a časopisoch čítala o fenoméne opravovania pokazených vecí a predmetov dennej spotreby. A vtedy som sa zamyslela, kedy som si bola dať niečo opraviť.
Z detstva si totiž pamätám, že moji rodičia chodili k opravárom a remeselníkom dosť často. Nielen s autom či televízorom, ale aj s pokazeným dáždnikom, vytrhnutým zipsom na cestovnej taške, s topánkami a moja babka na dedine si dokonca nechávala opravovať aj deravé hrnce. Moja mama zase skracovala priateľkám nohavice či zužovala blúzky, lebo mala šijací stroj.
Možno to bolo preto, že veľa vecí bolo za socializmu úzkym profilom, možno preto, že generácia, čo si pamätala vojnu a nedostatok bola ešte stále ekonomicky aktívna a nevedela plytvať, a celkom možné je, že sa ľudia vtedy nehanbili za to, že nemajú každú sezónu niečo nové.
Teraz sa veci prestanú používať alebo nosiť, hoci majú len drobné nedostatky. Problémom je to, že remeselníkov vo veľkých obchodných centrách zväčša nenájdete, nemáte čas ani nervy ich hľadať v malých obchodíkoch či niekde na internete a pravdou je, že niekedy sú takí drahí, že vám to ani nestojí za to. To všetko spôsobuje len to, že ak nemáte srdce pokazenú vec vyhodiť, či je vám trápne ju v takomto stave niekomu podarovať, tak ju uložíte niekde v byte a len ju pohadzujete z miesta na miesto, až ju jedného dňa aj tak vyhodíte.
Pomaly však vznikajú miesta a komunity, čo s tým chcú skoncovať. Vytvárajú sa skupiny na sociálnych sieťach a medzi priateľmi. Zrazu zistíte, že niekto vie opraviť nábytok, kuchynské spotrebiče, staré rádio, zapínanie na bižutérii alebo je ochotný si za symbolickú cenu od vás odkúpiť poškodené šatstvo a zrecyklovať ho na niečo nové.
Títo ľudia si vymieňajú svoje zručnosti preto, že ich to baví a aj preto, že sa obávajú, kam nás hromadenie vecí môže doviesť. Je to staromódne, ale má to niečo do seba.
Prečítajte si aj Bobo sa nemení, my áno
