|
Bobo je členom našej domácnosti posledných osem rokov. Sedáva s nami pri stole, má vyhradené miesto na zadnom sedadle v aute, aj na gauči, keď pozeráme televízor. Má sadu tričiek a krátkych nohavíc a na zimu froté ponožky. Keď cestujeme a to aj lietadlom, ide s nami. Už sme ho párkrát zabudli a kvôli jeho návratu domov sme zburcovali niekoľko ľudí.
Hoci Bobo u nás býva osem rokov, keď k nám prišiel nebol nový a spočiatku sme si ho ani nevšímali. Ako hovorím, nebol nový, nebol ničím výnimočný, strácal sa v kope. Potom sa však jedného krásneho dňa stal favoritom, ako žiaden z jeho druhu predtým ani potom. Nielen favoritom, pomaly členom rodiny.
Vždy sme ho museli zahrnúť do našich plánov. Bol a stále je na nás nalepený, vynucuje si pozornosť. Párkrát sme ho už aj chceli stiahnuť z obehu, ale vždy sa vrátil. Bol ušmudlanejší, unavenejší, ale stále to bol on. Bobo.
Vo svojej podstate sa za tých osem rokov rokov nezmenil, hoci my sme niektorí rástli a iní šediveli, vymenili sme gauč, na ktorom sedával, auto v ktorom sa vozil, obliečky s Dorou na posteli, v ktorej spával sme už vyhodili, lebo sú vraj trápne.
Ruky, čo ho nosili a stískali, narástli a dospeli. Už ho nekvákajú za uši, ale hladkajú ho po hlave. Zmenili sa slová, čo sa mu adresovali, lebo sa stali zrozumiteľnými. Hry, do ktorých sa zapája, sú tiež iné. Už nie je len pasívnym divákom alebo niečím, do čoho sa búši, je partnerom, vedie sa s ním rozhovor, má charakter. On je však stále sám sebou. On je Bobo.
Bobo, plyšový maco našej takmer deväťročnej dcéry, s ktorým dodnes zaspáva, ktorého vybozkáva, keď ide do školy a každé ráno mi nechá zoznam, čo mu mám dať na raňajky a obed.
Bobo je biely a potrebuje opäť oprať a keď sa teraz naň pozerám, obávam sa, že túto kúpačku už neprežije. Bojím sa, že spoje na krku už nevydržia a príde o hlavu. Môžem ho len tak symbolicky preprať v rukách, ale to len odkladám niečo, čo je už také evidentné, že by som na to mala pripraviť celú rodinu.
Prečítajte si aj Pobožná štvrť
