Na Social Awards Slovakia, ktorý mal tento rok claim - S vplyvom prichádza zodpovednosť, si získala cenu Public Responsibility. Je zodpovednosť na sociálnych sieťach iná ako v médiách?“
"V podstate ani nie. Možno s tým rozdielom, že keď píšete názorový status, je to trochu iné ako reportáž alebo rozhovor. Človek je však zdržanlivý a pre novinárov platia prísne pravidlá – napríklad sa nevyjadrujem k politike, ani ku kultúrno-etickým témam alebo návrhom v parlamente. Druhý rozdiel oproti médiám je, samozrejme, forma – na instagrame je to vizuálna stránka, fotky a videá, na Facebooku zase trochu dlhšie texty. Čím som staršia, tým si dávam viac pozor na agresiu a prácu s hnevom. Síce to na sociálnych sieťach najlepšie funguje, ale v posledných rokoch je môj hlavný princíp deeskalácia vybičovaných nálad.”
Ako vnímaš zodpovednosť v novinárčine? Uvedomujú si ju novinári a novinárky pri každodennej práci?
“Myslím, že sa nedá odpovedať plošne. Každá profesia má medzi sebou ľudí, ktorí sú lepší a ktorí horší. Aj medzi učiteľmi a učiteľkami nájdete lepších aj horších, aj medzi právnikmi a advokátkami. Ale môžem svedomito vyhlásiť, že drvivá väčšina tých najlepších a možno aj najznámejších novinárov vedie dlhé debaty o zodpovednosti a o tom, čo robíme zle a ako to robiť lepšie.”
Zodpovednosť pri tvorbe obsahu určite veľmi preverila pandémia. Médiá informovali podrobne o dopadoch ochorenia COVID-19, mnohokrát kázali ľuďom, čo majú robiť, častokrát v snahe pomôcť zvládnuť krízovú situáciu. Nestávajú sa potom príliš súčasťou diania, ktoré by mali hlavne vysvetľovať a opisovať. Nemali by viac nechávať rozhodnutie na ľudí, akokoľvek je to riskantné?
“Dobrá otázka. Je to nová situácia, v ktorej sme ešte neboli. Myslím, že už počas pandémie sme mnohé veci začali robiť lepšie a po pandémii to, verím, že vyhodnotíme poctivo a úprimne. Bolo to podobne ťažké aj pri vražde Jána Kuciaka, ktorý bol náš kolega a kamarát. Tiež sme hľadali správny pomer toho, kedy je to osobné, a kedy treba od toho odstúpiť.”
Zuzana Kovačič Hanzelová vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Po odchode z RTVS, pracuje od roku 2018 v denníku SME, kde vyrába video obsah. Od apríla 2019 vedie politicko-spoločenskú diskusnú reláciu Rozhovory ZKH. Od septembra 2017 píše každý pondelok stĺpček na portáli Ženy v meste, v ktorom sa venuje ženským témam.
Keď si ľudia denne prečítajú a vypočujú v médiách negatívne správy o pandémii, o politike, o korupcii, o porušovaní pravidiel, nevychádza im z toho, že sa vlastne neoplatí byť slušný? Pýtam sa na zodpovednosť médií za to, že denne prinášajú priveľa negatívnych správ a málo riešení. Nevediete to na konci k spochyňovaniu inštitúcií a nedôvere voči systému, ktorého sú médiá súčasťou a ktorej čelíme?
“Neviem, čo im z toho vychádza, ale v každom štáte plnia novinári funkciu toho, že upozorňujú na problémy a škandály. Je na ľuďoch, čo si z toho zoberú. Nedôvera v inštitúcie aj v politikov nepramení v článkoch, ale v dlhej histórii znásilňovania moci, od komunizmu, cez mečiarizmus, až po ďalšie zlomové momenty aj v nedávnej histórii. Je na občanovi, či mykne plecom nad správou, že sa prehajdákala miliarda na informatizáciu alebo, že politik má titul vďaka plagiátu. Skôr by som povedala, že to frustruje viac novinárov – píšeme dokola články, a roky sa nič nemení.”
Si novinárka, ale aj influencerka. Keď si zadáme tvoje meno do vyhľadávača, nájdeme okrem stoviek novinárskych rozhovorov, rozhovory s tebou ako s respondentkou na rozmanité témy: politika, Rómovia, sexuálne obťažovanie, nenávisť na sociálnych sieťach, emancipácia, ale aj cestovanie či beh. Cítiš, že ovplyvňuješ ľudí?
“Cítim a preto sa snažím s tým vplyvom narábať rozvážne, premyslene a opatrne. A keď hovorím premyslene, tak tým myslím to, že veľa, dlho a často premýšľam nad tým, aké iniciatívy podporiť, čomu sa venovať, a pre koho napríklad urobiť zbierku peňazí.”
Ktoré témy sú tvojou srdcovkou? A sú iné na sociálnych sieťach ako v médiách?
“Asi to už vyplýva z toho, čo si sa pýtala – generačná chudoba, feminizmus, a v poslednej dobe ma veľmi trápi agresivita na sociálnych sieťach. To sú hlavné témy, ktoré sa snažím riešiť aj verejne. A ak som hovorila o zbierkach, to som si stanovila hneď v začiatkoch – podporujem Dobrého anjela a organizácie, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova a vylúčenými komunitami. Takto myslím, že je to aj autentické, pretože mi naozaj na týchto témach úprimne záleží.”
Tradičné sociálne siete, najmä Facebook, pomaly ale isto nedokážu pritiahnuť mladých ľudí a strácajú podporu existujúcich užívateľov. Sledujeme ako sa plnia nenávistnými diskusiami, pomáhajú šíriť tie najhoršie konšpirácie, a mnohé z nich dnes už majú za následky reálne tisíce obetí...Sú podľa teba sociálne siete ešte stále prínosom, alebo začínajú byť bremenom?
“Pre mňa osobne stratil Facebook význam už dávnejšie. Keby som tam nemusela byť kvôli politikom, zrušila by som si profil. Bohužiaľ, dnešná politika sa začala diať najmä na sociálnych sieťach a musím tam byť. Myslím ale, že budeme zbytočne fňukať nad tým, aké sú siete, a to najlepšie, čo môžeme pre ďalšie generácie urobiť, je ich vzdelávať a naučiť ich siete používať tak, aby to pre nich nebolo toxické. Aby rozumeli algoritmom, a mechanizmom, ktorými siete manipulujú ľudí. Potom budú odolní bez ohľadu na to, aká ďalšia sieť vznikne.”
Podľa čoho si na sociálnej sieti vyberáš ty profily, ktoré sleduješ?
“V poslednej dobe mám jednoduchý návod – ak ma niečo rozruší a znepokojí, dávam unfollow. Naučila som sa vycítiť, ktorí ľudia pracujú primárne s hnevom a také profily sledovať nechcem. A potom už stačí vybrať si len to, čo koho baví – ja mám rada varenie, beh, milujem profily so zvieratkami, to ma v ťažké dni dosť upokojuje, a sledujem aj niektoré fitness profily. A, samozrejme, kolegov novinárov a politikov.”
Máš tip na profily, koho sa oplatí sledovať a kvôli čomu?
“Veľmi rada sledujem Andreu Kutlíkovú. Po tragickej nehode jej sestry a manžela prežil len ich trojročný adoptovaný synček Adri, o ktorého sa teraz stará. Sú krásna rodina, ktorá sa vysporiadava s obrovskou stratou, s láskou a veľmi citlivo. Prináša mi to do života veľa radosti, hoci ich sledujem len z diaľky. Rovnako rada sledujem Spolu_aut, Evičku Petričkovú, ktorá vychováva autistickú dcérku Pauli.”
Bavíme sa o zodpovednosti v médiách i o tom, že novinári a novinárky dokážu posúvať dopredu mnohé dôležité témy. Robia to podľa teba pri téme postavenia žien na Slovensku?
“Asi sa na to nedá odpovedať paušálne, ale aj u nás v redakcii vidím, že začínajú byť oveľa viac citliví na tieto témy aj mužskí kolegovia. Mávame o tom dlhé debaty v redakcii a posúva sa to. Viac sa dostávajú do popredia ženské témy, témy pôrodov, sexuálneho obťažovania a nerovností. Má to, samozrejme, svoje limity, ale to má celá naša spoločnosť, nie len novinári.”
Pandémia odhalila, že hoci sme v ženských právach určite urobili pokrok, mnohé veci sa až desivo nezmenili: domáce násilie, starostlivosť o deti a domácnosť ako ženská výsada, neplatená práca. Prečo to stále nie sú dostatočne silné témy pre médiá, aby sa im venovali dlhodobo?
“Odpoviem nepriamo. My sme sa, bohužiaľ, v médiách trochu stratili a tak celkovo sa občas necháme uniesť hádkami, statusmi a nepodstatnými zástupnými témami. Uchádzajú nám mnohé vážne témy rodín so zdravotne znevýhodnenými deťmi, vylúčených komunít, detskej prostitúcie, úžery, matiek samoživiteliek, ale aj nedostupnosti bývania. Tak celkovo som počas pandémie prešla veľkou sebareflexiou toho, aké témy riešim s politikmi aj ja. Stráca sa nám množstvo podstatných tém a musíme sa v tomto zlepšiť. Pri témach žien je ešte jeden rozmer – mnohé sa s nami boja hovoriť. Tie témy sa objektívne pokrývajú ťažšie, je mimoriadne náročné zohnať príbehy žien, ktoré sú ochotné otvorene hovoriť o svojich príbehoch. Mnohé majú obavy alebo jednoducho nemajú čas ani energiu a zväčša po zverejnení ich príbehu schytajú namiesto empatie a súcitu len ďalší hejt. Sme v takom začarovanom kruhu.”
Prečítajte si
Počas pandémie sme na obrazovkách a v online priestore počúvali hlasy tých istých mien – väčšina mužov. Čím to podľa teba je, že väčšinu expertov, politikov či analytikov tvoria muži? Je to naozaj tak, alebo je ženský hlas nejakým spôsobom nevypočutý? Ako by sa to mohlo zmeniť a ako by sme mohli motivovať ženy, sa spomínaným oblastiam venovali podstatne viac?
“Z mojej skúsenosti musím mnohé ženy dvakrát tak dlho prehovárať na rozhovor. Pochybujú o sebe, kým často aj menej schopný muž je okamžite pripravený prísť do relácie a hovoriť pokojne aj o niečom, na čo nie je expert. Sú na to aj vedecké štúdie, nepoviem nič nové. Je to výchovou, sebavedomím a dúfam, že naša generácia a všetky ďalšie už budú v tomto trochu menej poznačené výchovou.”
Ty si v stĺpčeku, ktorý pravidelne v pondelok píšeš pre náš portál, písala o tom, že pri moderovaní máš v paneloch stále veľa mužov. Odráža sa to potom aj v diskusii, pri vysvetľovaní problémov zaznieva mužský pohľad na vec. Je na Slovensku málo expertiek, ktoré by mohli poskytnúť relevantné vyjadrenie, alebo je to len zastaraný stereotyp, ktorý naša spoločnosť ešte nedokázala prekonať a vyhľadáva skôr mužské názory?
“Ja to vždy na začiatku panelu aj poviem – čisto mužský panel, nevadí. Vždy sa tam muži tak nepríjemne pomrvia, je to celkom zábavné. Už som na to odpovedala v predošlej otázke – mnohé ženy sa boja a sú menej sebavedomé, hoci majú čo k téme povedať a sú expertky a odborníčky. Z mojej skúsenosti, ak človek hľadá, nájde. Iste, je jednoduchšie zavolať štyrom mužom, ktorí povedia okamžite áno, ako presviedčať ďalšie dve panelistky a ubezpečovať ich, že to bude super. Ľudsky a organizátorsky tomu rozumiem, ale ak chce mať niekto zaujímavý panel, bez žien to proste nejde.
Minule som mala veľmi zábavnú skúsenosť panelu s piatimi mužmi, jeden z nich vysvetľoval verejné obstarávanie a utrúsil príklad, keď si ženy kupujú topánky a kabelky. Keď dorozprával, okomentovala som to poznámkou, že v publiku sedí polovica žien, a určite nenakupujú len kabelky a topánky, tak, aby sme neurazili polovicu našich diváčok, len to poviem nahlas. V publiku zaznel smiech a vyslovene si tie ženy vydýchli, že to niekto pomenoval za nich. Možno aj toto je cesta, nás, ktoré už v tom paneli sedíme, hoci aj ako moderátorky, upozorňovať na to, a organizátorov tlačiť do rozmanitejších panelov. Ja už to zväčša pripomienkujem dopredu, a keď ma niekto volá moderovať, myslím, že to aj akosi predpokladá.”
Máš pocit, že ak sa ženy vyjadrujú z pozície expertiek či analytičiek, verejnosť im verí menej a neberie ich tak vážne, ako keď sa vyjadrujú muži? Ak áno, prečo je to tak?
“Vôbec nie. Moja skúsenosť je taká, že keď už expertky v paneloch sedia, všetky obavy sa okamžite rozplynú a nezáleží na pohlaví.”
Zohrávajú v tomto nejakú úlohu aj sociálne média? Napr. ženy sú vystavené väčším online (aj sexuálnym) útokom, ako muži, a preto radšej svoj názor nevyjadria? Ty sama si na sociálnych médiách dosť aktívna a zažívaš množstvo hejtu.
“Nie celkom – možno by tento argument hejtom obstál pri naozaj veľmi známych ľuďoch. Ale ja hovorím o odborných diskusiách, konferenciách. S tým online hejt podľa mňa nič nemá. Skôr by som povedala, že sme naučené o sebe neustále pochybovať a nejdeme vystúpiť a rozprávať, kým nie sme pripravené a odborné na 300 percent. Muž ide pokojne, aj keď dosahuje priemerných 50.”
Čo by si poradila, ako čeliť atakom na sociálnych sieťach?
“Nemám na to riešenie. Momentálne sa aj útoky na mňa stupňujú a znášam to horšie. Nenašla som zatiaľ kľúč.”
Ako dostať viac žien do verejného priestoru? Môžu databázy ako Ženy Inak alebo CEEHer podporiť ženské hlasy v mienkotvorných diskusiách na Slovensku?
“Ak bude hanba nemať ženy v diskusii, myslím, že už to budú robiť organizátori aj sami. Ja takú skúsenosť mám, postupne sa to mení a začína to byť samozrejmosť. Databázy určite pomôžu, a takisto mentoring a mediálne tréningy expertiek, aby sa nebáli komunikovať.”
Keď ty sama pracuješ na nejakej témy, zvykneš si vyberať na vyjadrenie ženu expertku?
“Snažíme sa to striedať, nie vždy sa to dá – napríklad pri politike si voláte funkciu, ak je tam muž, tak prosto chodia muži. Vedkyňe mávame často, z toho sa teším, a pri kultúrno-spoločenských témach si na to naozaj dávame pozor. Sme ale čisto ženský tím, ktorý je na toto citlivý, takže s tým aj vedome a cielene pracujeme.”
Kto sú podľa teba aktuálne úspešné ženy na Slovensku, ktoré by mohli byť zdrojom inšpirácie pre ostatné?
“Wow, tak to sa normálne bojím odpovedať, lebo je toľko fantastických žien, že nechcem žiadnu uraziť. Lucia Pašková, Lucia Šicko, Dominika Fričová, Alexandra Bražinová, Janette Maziniová, Mirka Hapalová, Michaela Kršková, Lívia Vašáková, Lucia Kiss, môžem fakt pokračovať ešte ďalšiu hodinu. Máme aj fantastické novinárky, Laura Kelloová, Monika Tódová, Gabika Kajtárová, Barbora Demešová, ale aj Soňa Jánošová, Beata Balogová. Myslím, že Slovensko má mimoriadne úspešné ženy.”
Keď si slovenská žena prečíta rozhovor s úspešnou ženou, ktorý pocit po prečítaní je podľa Vás pre ňu najtypickejší? Cítime voči tej žene obdiv, závidíme, alebo sme frustrované, že my také úspešné nie sme?
“Viem hovoriť len za seba, vždy sa teším a mám pocit obdivu a rešpektu. Snažím sa úspešné ženy aj zoznamovať medzi sebou navzájom, pretože sa stretávam často aj s tým, že málo networkujú a tým pádom si nevedia navzájom pomôcť. Muži chodia na pivo a konferencie, potom len zdvihnú telefón a vybavia aj nemožné. Ja som zistila, že moje ženské okolie tento networking nemá, tak som začala pred koronou organizovať stretnutia šikovných a úspešných žien z rôznych oblastí – len tak pri pohári vína. Bohužiaľ, potom prišla pandémia, tak sme to zatiaľ zastavili, ale plánujem v tom pokračovať.”
