A veruže sú smart. Presne preto, že veľmi dobre vedia, ako na nás. Nemusíte byť workoholikom, aby ste si stále pohľadom kontrolovali, či na tej obrazovke niečo nepribudlo. Sme otrokmi toho, za čo ešte aj platíme. A toto nie je óda na skazenú dobu, veď do toho ideme dobrovoľne.
Dodnes si spomínam, ako môj šéf nabehol s novým jabĺčkom a my sme súcitili s ním, že ma chudáčik tak drahý telefón. Ani ho nechcel, ale šiel s dobou, nazval ho gynekologickým, vraj sa v ňom musí priveľmi hrabať, aby niečo našiel. Dnes? Podľa mňa ho využíva viac, ako notebook. Hľadá, číta, listuje, mejluje – aj v noci.
Priznávam, aj ja svoj telefón stále kontrolujem a verím, že viac budem namotaná už iba na svoje deti. Môj priateľ hovorí, že vrchol workoholizmu nie je telefón v noci po ceste na wc skontrolovať, ale ešte aj odpísať na email. Netuším, odkiaľ to má, ale minule to s kamarátom preberali na pive.
Mobil je dobrý sluha a podstatne horší pán. Nedávno som čítala štúdiu, podľa ktorej istý vedec upozornil, že zostresovaní sme z telefónov, lebo sa vďaka nim nedokážeme odstrihnúť od práce a povinnosti. Nikdy. Súhlasím, ba dokonca tlieskam, že to povedal nahlas.
Každý rok musím vypadnúť do zahraničia, niekedy sa zadará aj viackrát do roka. Kamaráti mávajú rukou, ty sa máš, niekoľko dovoleniek do roka! No dôvodom je práve to, čo múdry vedec pomenoval. Inak sa neviem odstrihnúť. Niežeby v zahraničí internet nebol, ale vtedy jednoducho s láskou riešite, koľko jázd na metro ešte ostalo a nie či na mejl odpíšem už pri šoférovaní alebo „až“ pri obede.
Keď sme boli naposledy na dovolenke, vyšliapali sme si na strechu hotela, kde sme si dali večeru, víno, výhľad na mesto a more. Krajšie by to bolo už iba v knihe od Steelovej, verte. Hrala hudba, pofukoval vetrík a my sme si do očí šepotali (praktické informácie, že kam pôjdeme zajtra a tak) ale vyzerať to muselo ako z filmu. V každom prípade, sme si tú chvíľu užívali. Neskôr prišiel párik, ktorý si sadol neďaleko. Neviem, či dlho nemali wifi, ale za tie necelé dve hodinky, čo sme tam sedeli, prehodili asi 5 viet – sľubujem.
Boli to takí tridsiatnici, nalepení na telefóny, baviaci sa maximálne o tom, čo si dajú jesť a piť. Bolo to smutné. Veľmi. Ešte aj ryba na ich tanieri musela byť smutná, že si ju nikto nevšíma.
Čím viac možností na komunikáciu máme, tým menej komunikujeme. Končím, pípol mi ďalší email!
Prečítajte si aj Semafor na dedine
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
