Inými slovami, buď autentická. So snahou o autenticitu sa stretávam všade naokolo mňa. Z každého kúta vyskakujú ženy, ktoré milujú svoju prácu aj svoj život. Plnoštíhle aj tučné baby hlásajú, že sa cítia pohodlne vo svojom tele a sebavedomie im nechýba. Matky zbožňujú svoje deti, bezdetné si nevedia vynachváliť svoju tichú domácnosť, workoholičky prácu, atď.

Pred dvoma týždňami som sa presne na tomto mieste zamýšľala nad tým, že v živote treba vedieť aj trochu spomaliť, nájsť rovnováhu medzi tým, čo musím a tým, čo chcem. Prihovárala som sa anonymnej žene, ktorá chce zdravšie žiť, viac cestovať, prestať fajčiť a trochu jej radila, aby nečakala do pondelka alebo dôchodku, ale aby začala hneď. Robila rozhodnutia pre seba. V ten večer som si uvedomila, až bolestne priamo, že ženou na druhej strane som ja. A ja chcem byť autentická. Aj v tom, čo píšem, robím a žijem a moje slová nesmú stáť na vode. Tak som pred dvoma týždňami začala.

 

Prečítajte si

Spomaľme, ale prosím, hneď!

 

Naordinovala som si okamžitú šokovú terapiu – skončenia. Pre mňa, a viem, že mi mnohé budú rozumieť, je mojim najväčším nepriateľom a zároveň lákadlom, cigaretka. Máme nedokončený vzťah, kde sa strieda láska s nenávisťou, alebo v ňom obe trónia naraz. Jedno je však isté, keď sme vo vzťahu, cigaretka si diktuje svoje pravidlá a ja jej neviem odolať, vzdať sa jej. Vždy je to len: buď – alebo. Všetko alebo nič. Keď fajčím, tak bez rozumu či nejakých denných kvôt. Prestala som už veľakrát, ale vždy sa po nejakom čase, pri nejakej príležitosti moja kamarátka cigaretka objavila a pritiahla si ma k sebe. No ale späť k stavu spred dvoch týždňov – opäť som prestala.

A tento raz som si naordinovala celkom slušné trojkombo – žiadne cigarety, káva a ani alkohol. Prvé dva dni boli celkom divoké, keď mám ten stav jemne pomenovať a presne ako hovoria všetky múdre príručky – aj toto je len v hlave. Po čase krízy, kedy moje telo nevedelo, čo mu to robím a prečo mu beriem jeho obľúbené drogy, prišli lepšie chvíle. Ľahšie sa mi dýchalo, nepáchli mi vlasy ani ruky, v noci som spala dlhšie, hlbšie, ale hlavne s každým novým dňom som sa cítila silnejšia. Mentálne a nakoniec aj fyzicky, lebo som bez pardonu išla aj cvičiť, aj behať, aj zregenerovať, aj pešo na trh čerstvú zeleninu kúpiť.

Veľa som stihla. Mala som energie na rozdávanie. Stretla som pozitívnych ľudí. Popoludní som nepadala na hubu od únavy a prestala si myslieť, že najlepšia vec na svete je dvadsaťminútový šlofík. Možno som bola aj trpezlivejšia. S druhými a sama so sebou. Dobre, viem, že dva týždne na ceste popraveného fajčiara sú ako kvapka v mori, ale začala som, som na tej ceste. Opäť a dúfam, že na nej tentoraz vydržím dlhšie. O čo ale ide najviac? Nepíšem anonymnej žene, nemudrujem jedno a nerobím druhé. Som autentická. (a držím si palce☺)