|
Existuje taký film na HBO. Hrá tam Benedict Cumberbatch a je o brexite. Nie je to žiadna oskarová chuťovka, ale je to zaujímavé. Prevedú vás tým, ako sa Británia dostala do bodu, že si zvolila odísť z EÚ. Lepšie povedané, ako na tom makal tím kampane Leave. Veľmi systematicky, analyticky – využili dáta na sociálnych sieťach a priamo cielili na týchto ľudí dezinfomáciami, polopravdami a klamstvami.
Vo filme sú dve scény, ktoré vo mne zarezonovali. Prvá je, keď si tím Leave objednal focus group. Skupina rôznorodých ľudí – dcéra imigranta, bohatší ITčkár, staršia pani z nižšej vrstvy a pán na dôchodku. Na začiatku, pred masívnou nenávistnou kampaňou, diskutujú celkom kultivovane. Majú rôzne názory na úniu, ale nejako tá debata plynie tak, že sa navzájom rešpektujú a rozprávajú sa slušne.
Potom sa stupňuje napätie, rozdelí sa krajina, burcujú sa davy, zvyšuje sa nenávisť a ľudia začnú z okien svojim susedom ukazovať prostredníky, pretože jedni sú za zostaň a jedni za odíď. A potom príde druhá scéna, ktorá vystihuje veľa vecí a o ktorej dnes chcem hovoriť. Po dvoch mesiacoch kampane si posadí Benedict Cumberbatch tú istú skupinu ľudí, opäť na prieskum. Skončí to tým, že sa tí ľudia skoro pobijú. Už žiadny kultivovaný dialóg, už žiadna debata. Skončí sa to krikom a ja sedím, čumím na telku a veľa o tom premýšľam.
Posledné týždne ma niekoľkokrát poctil poslanec Ľuboš Blaha svojim statusom. Pred pár dňami sa pridal aj prezidentský kandidát Martin Daňo. O kolegyni Monike Tódovej zas píše Peter Tóth, bývalý SISkár, ktorý podľa vlastnej výpovede pre Mariána Kočnera sledoval novinárov za peniaze.
Všetky tieto tri osoby majú niečo spoločné – je jedno, že majú iný názor alebo, že chcú kritizovať. Dá sa to robiť aj kultivovaným spôsobom. Lenže títo ľudia to robia prostredníctvom nenávisti. Nenávisti tak veľkej, že som sa pristihla, že každé ich video a status ma rozruší a naozaj úprimne znepokojí.
Spomínam si na príbeh Mariána Leška, komentátora Trendu. Veľa sme spolu robili rozhovorov o ére Vladimíra Mečiara. Marián spomína často jednu konkrétnu historku. Popisuje ako raz cestoval autobusom v 90tych rokoch. Dvaja kamaráti sa začali baviť o politike. Marián popísal, že kým prišiel na svoju zastávku, autobus bol rozdelený na časť za Mečiara a proti Mečiarovi a ľudia po sebe kričali. „Tak veľmi bola rozdelená spoločnosť,” hovorí Marián.
Tesne po statusoch, ktoré ma teda rozrušili, som videla, že na pomerne banálny status jedného môjho známeho zareagoval niekto extrémne agresívne. Písal o slniečkároch, ktorí sú „najmúdrejší na svete”. Spýtala som sa ho, prečo toľká nenávisť, že či sa to nedá povedať aj normálne. Človek odpísal, že žiadnu agresiu nevidí. Ja ju za to vidím posledné mesiace všade.
Tento týždeň o tom písala aj organizátorka protestov Karolína Farská. Niekto ju zastavil pri prezidentskom paláci, nadával jej a natáčal si ju pri tom. Možno sa vám to zdá ako neškodná epizódka, ale ja jej celkom rozumiem. Prečo by vám mal niekto na ulici nadávať a točiť si vás? A kde to skončí, že jej nabudúce môže niekto aj natiahnuť, alebo ju pichnúť nožom?
Narastá tu skupina ľudí, ktorá sa cíti nevypočutá, frustrovaná, a ktorú burcujú nenávistné statusy a správy. Zvyšuje sa počet nenávistných správ v našom inboxe, zvyšuje sa počet ľudí, ktorí nám pri našej práci nadávajú do židovských médií. Narastá počet ľudí, ktorí vám nedokážu vynadať ani len pod vlastným menom. Schovávajú sa za mačičky, ruské vlajky alebo fejkové stiahnuté fotky modeliek a modelov. Ak sa ma pýtate, čo s tým, netuším. Želala by som si, aby ma pokojne ďalej poslanec Blaha, pán Daňo, aj iní nemali radi, ale písali o tom kultivovanejšie, vecnejšie. Nie som si istá, či aj títo páni chcú žiť v krajine, kde sa na ulici začnú ľudia tĺcť za iné názory.
