|
Bol to taký zvláštny deň. Bola som v detskej nemocnici a do izby vošli klauni z Červených nosov. Ja ich tam vlastne stretávam často. Tento moment bol naozaj pekný.
Na izbe ležal takmer osemnásťročný chlapec. Už druhý mesiac. Videla som, že klauni nie sú len pre deti, lebo sa naozaj celý čas smial a keďže klaunica bola pekná, trochu aj poflirtovali. Za daných okolností je to pre mladého človeka skutočné rozptýlenie.
Potom som išla po meste a videla nejakú partiu ako zbierajú odpadky a maľujú zábradlie. Spomenula som si na Zelenú hliadku, ktorá robí naozaj skvelú prácu.
Keď som zastala pri aute, zastavila ma staršia pani a poprosila nás, či ju neodvezieme domov. Nohu mala bolestne skrútenú. Naložili sme ju auta aj s dvoma veľkými taškami, ktoré boli jednoznačne batožinou človeka bez domova. Navigovala nás "domov" a tak sme sa prvý raz ocitli pred ubytovňou DEPAUL. Videli sme mnoho ľudí, pre ktorých to miesto tiež bolo domovom.
Za hodinu sa mi v skratke okrem mojej práce v Dobrom anjelovi ukázala činnosť ďalších dôležitých organizácií, ktoré sa starajú nielen o slabších ale aj o nás. Každá si zaslúži podporu, lebo robí naozaj dobré veci. Nemyslím si, že väčšinou supluje štát. Tretí sektor a charita existujú aj v najvyspelejších ekonomikách. Štát naozaj nedokáže systémovo pokryť všetko. O to krajšie je, že tie diery dokážu zalátať dobrí ľudia.
Ďakujem každému, kto ak nemá čas a silu pomáhať, podporí finančne tých, ktorí ten čas a silu majú. Spoločnosť to veľmi potrebuje a tí ľudia to robiť naozaj vedia.
Prečítajte si aj Čo nás zabije, naše deti posilní
