|
Strašný týždeň. Žiaden spánok. Dieťa v skautskom tábore, pod holým nebom, v stane, najbližšia dedina tri kilometre. Vonku leje, blýska sa, fučí. Doma v noci počítam. Milióny kvapiek. A milióny bleskov. A miliardy hromov.
Nemôžem spať. Ten môj syn sa určite niekde klepe od zimy a strachu. V mokrom spacáku a stane plnom vody. Sú tri hodiny ráno, búrka sa končí, už len leje. Asi už počítajú, kto prežil. Chce sa mi plakať. Už nikdy nedám dieťa do tábora. Chudáčik. A bez mobilu. Katastrofa!
Je tu deň návratu. Oproti mne kráča mladý muž. S ním krosna, spacák, karimatka, gumáky. Na tvári úsmev. "Čau mami!" Neplače, neklepe sa. Vlasy si nevytrhal, zuby všetky, obhorené nemá nič.
Stískať ho nebudem, má štrnásť. Tak sa len tak akože opýtam: " No čo, prežili ste to? Bolo to strašné, však?" "Ale kde, pohoda. Ešte by som týždeň ostal. Perfektne bolo" hovorí a máva kamarátom.
Zneistievam. To naozaj? Ale to už musím odpovedať na otázku ja: "A čo mami, ty ako? " "Ale, tiež v pohode."
Každý rok to isté. Bezsenné noci pre mamu aj dieťa. Pre každého z iného dôvodu. Rastú nám do odvahy. Žiadne fajnovky. Klobúk dole!
Dodatok: Doma zistím, že si jedna menšia skautka nechala u nás v aute ruksak. Trčí z neho rukoväť. Vyzerá ako od sekery. Radšej ju nevyťahujem. Pred jej bytovkou vravím synovi: "Zbehni pozrieť na zvončeky. Ako sa volá?" Kývne plecom a povie "Šupinka."
Skauti. Pravé mená niekedy ani nevedia. A ani im to nechýba. Podstatné je, že je im spolu super.
A my to nejako prežijeme.
Prečítajte si aj Nefrflite! Žite.
