|
Vždy, keď tragicky zomrie mladý človek a dostane sa to do médií a na sociálne siete, ktoré zvyknú komentovať a hodnotiť všetko od bežných vecí až po vysoko odborné záležitosti, je nám akosi ťažšie. Vôbec sme ho nemuseli poznať, ani nič vedieť o jeho práci či zásluhách, ale aj tak máme aspoň na chvíľu neľahkú minútku, či dve. Alebo nás to v mysli zamestnáva dovtedy, kým sa zase neobjaví nejaká iná tragédia, dráma, nejaké iné “je suis”.
Na rozdiel od udalostí ako sú teroristické útoky, prírodné katastrofy či vojny, s ktorými Slovensko našťastie nemá v súčasnosti priame skúsenosti a nevieme sa s nimi stotožniť, nehody sa stávajú všade a každý zrejme pozná niekoho, komu niekto zomrel pri havárii, na následky úrazu či v drápoch nejakého živlu.
V prípade, že sa tak stalo jeho úplným či čiastočným zavinením, hrubou nepozornosťou či pre evidentné podcenenie situácie aj svojich možností a schopností, sa otázky, prečo sa to stalo práve jemu, zmenia na to, prečo tam išiel, prečo si nedával pozor, prečo bol taký neopatrný a nebral ohľad na iných. Zrazu všetci vieme, že my by sme to tak nerobili, ani tak nekonali.
Naozaj? Naozaj nikdy? Nikdy sme neurobili niečo na hrane? Nikdy sme nevyviazli len vďaka šťastiu, či faktu, že niekto bol nablízku? Nikdy sme neurobili takú hlúposť, že sa za ňu budeme hanbiť do konca života? Koľkokrát sme mali v živote pocit, že toto bolo o chlp? Nestali sa nám také situácie pri šoférovaní, prechádzaní cez cestu pomedzi autá, krkolomnom slalome, telefonovaní na miestach, kde sa vyžaduje pozornosť, ale napríklad aj pri neopatrnom zaobchádzaní s kuchynskými spotrebičmi? Ak si na to odpovieme úprimne, zrejme zistíme, že každá a každý z nás hlúpo a zbytočne riskoval.
Roky sa liečim na onkológii. Ľudia tam absolvujú nepríjemnú liečbu, bojujú o život, a niekedy sa tam stanú aj zázraky. Pred nemocnicou je rušná hlavná cesta. Prechod asi 30 metrov od jej vchodu. Napriek tomu ho ľudia, čo len pred pár minútami dostali chemoterapiu, aby im zachránili život, ignorujú a rútia sa pomedzi autá. Viem, teraz si poviete, že by ste to určite neurobili. Naozaj?
Prečítajte si aj Buďme solidárne
