Tieto riadky ťukám do smartphonu v autobuse číslo 57, smerom do obchodného centra na Place d’Italie v Paríži. Pre úvodný popis deja spomeniem, že vedľa mňa sedí moja priesvitno-biela ryšavá dcéra, s predpubertálnym záujmom počúva, o čom sa rozprávajú mladý černoch s modrookou blondínkou, ktorí sa cez uličku držia za ruky s prepletenými prstami. Práve nastúpila Arabka v modrom hidžábe s kočíkom, usmiala sa na moju dcéru a svojmu bábätku podáva fľašku s vodou. Miesto na sedenie jej uvoľnila mladá Číňanka. Od predných dverí sa prediera veľká černoška s turbanom na hlave a krásnych žlto-modrých kvetovaných šatoch po členky. Ovieva sa vejárom.

 

Drzé arabské deti

Pred chvíľou som si na internete prečítala ďalší z mnohých statusov Piešťancov o arabských deťoch na pešej zóne. Už niekoľko mesiacov piešťanská verejnosť rieši, aké sú nevychované, nebezpečné, drzé, hlučné…a nielen deti, ale aj tí dospelí Arabi, že si dovolia piknikovať v parku, a hneď sa vymysleli aj odpadky, ktoré sú len po nich.

Hoci Paríž by bez mozaiky turistov z celého sveta nebol Parížom, aj Parížania musia preukázať pochopenie a trpezlivosť s inakosťou v ich každodennej rutine. Na zastávke metra pri Eiffelovke musia domáci trpezlivo obchádzať turistov, ktorí hneď po vystúpení z metra na platforme zastanú a začnú študovať otvorenú mapu, nechápajúc, že za nimi vystupuje ďalších päť ľudí, ktorí sa na rozdiel od nich ponáhľajú. Pri Marsových poliach sa v čase obeda do pekárne vrhne celý kórejský autobus, všetci účastníci zájazdu sa tlačia, ukazujú do vitríny, ktorý koláč si kto prosí a vôbec si nevšímajú, že už pred ich príchodom v pekárni existovalo čosi ako poradie čakajúcich. 

 

 

 

Turisti a miestni

Turisti nevedia to, čo vedia o svojich zvykoch domáci. V Číne vysmrkaním do vreckovky na verejnosti okolie pohoršíme, nás zas pohoršuje, keď nachladnutá Číňanka nie a nie použiť vreckovku. V metre na chodiacich schodoch turisti zostávajú stáť na ľavej strane a netušia, že tak porušujú pravidlo stáť vždy na strane pravej, aby ľavá zostávala voľná pre tých, čo sa ponáhľajú.

Mnohým turistom, aj slovenským, v Paríži v záhradách a parkoch nestačí ceduľa na hlavnej bráne s otváracími hodinami. Strážnik k ním musí prísť, poklepať ich po pleci a ukázať na hodinky a rukou naznačiť, kde je východ.

Pochopili to aj piešťanskí policajti. Ak chcú, aby sa arabské deti na pešej zóne nebicyklovali, každé bicyklujúce dieťa napomínajú, dajú mu do ruky leták s piktogramom zákazu, rozdávajú informácie po anglicky, chystajú aj po arabsky, namontovalo sa viac dobre viditeľných tabúľ so zákazom bicyklovania. A čuduj sa svete, arabské deti z bicyklov schádzajú.

Do Piešťan sa roky vraciam už len dovolenkovo a tak nemôžem posudzovať každodenný život. Dovolím si však pár postrehov z mojej poslednej návštevy. Prefrnkli okolo mňa párkrát malí arabskí chalani na bicykloch na pešej zóne. Nepozastavila som sa nad tým, tiež mám dvoch chalanov, ktorí na bicykloch a kolobežkách okolo kdekoho prefrnknú. Rozdiel je v tom, že majú mamu rodenú Piešťanku, ktorá vie, že na Sklenom moste a na pešej zóne sa zosadá z bicykla. Zakaždým, keď sa blížime k pešej zóne, im to však musím pripomenúť.

 

www.pnky.sk

 

My ich tu nechceme

Čakala som na kamarátku u kaderníčky, keď vošli dve Arabky s otázkou, že na kedy by sa mohli objednať. “No, no, not possible”. Lámanou angličtinou dostali razantnú odpoveď. “Next week?” No. Toľko bolo tých no, že Arabky síce nevedeli prečo, ale pochopili, že sú nechcené a že musia vyjsť von. V šoku sa pýtam, prečo ste ich odmietli? “My ich tu nechceme”.

Cestou z mesta, na Floreáte, išla oproti mne mladá Arabka s hendikepovaným dieťaťom, ulica bola prázdna, ona tlačila kočík, ja synov bicykel a tak mi prišlo prirodzené sa na ňu usmiať. Jej opätovaný úsmev mal v sebe smutnú dávku prekvapenia z toho môjho.

Keď sa budeme hrať na šachovnicu, na bielych a čiernych, na možnosť vstupu na to isté miesto, len ak jeden vyhodí druhého, tak za chvíľu budeme sami, ako ten opustený kráľ, ktorému vyhlásia šach. Ak sa bez akéhokoľvek pokusu o komunikáciu budeme tváriť, že sme iní ako tí druhí, že tí druhí majú inú kultúru, mravy, iné všetko a preto nech zostanú, kde sú (my nemusíme zostať, kde sme, keďže my sme veľmi prispôsobiví, rešpektujúci, akceptujúci pravdu a názory iných), tak nikdy nezistíme, že tých spoločných bodov môžeme mať veľa. A ak by sme ich aj nemali, stačí trochu kultúrnosti, a nemusí byť ani veľmi multi, aby sme vedeli spolu žiť.

 

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.