Azda i preto ich rada čítam nášmu synovi. V detstve mne aj sestre čítavala mama, no otec si rozprávky vymýšľal a vkladal do nich jeho obľúbený zemepis, a tak sme navštívili rôzne krajiny a mestá. Úplne najobľúbenejšou otcovou „rozprávkou“ bol príbeh o štrikovaní. Koľko sme sa nasmiali, keď rozprával, ako sa štrikuje hladko a obrátene. Čítam dodnes a rada odovzdávam synovi túžbu vedieť viac a učiť sa z kníh.

Prvým stupňom bolo u nás večerné počúvanie hudby a hovorených rozprávok pri zaspávaní. Nechala som ich znieť až do konca, i keď syn už spal. Neskôr, keď mal asi rok a pol a keď sa začal zaujímať o listovanie v knihách, pridala som čítanie. Na druhé Vianoce dostal drevené farebné písmenká, pretože sa zaujímal, čo to okrem obrázkov v tých knihách je. Naučil sa ich všetky za jeden týždeň a odvtedy sme každý týždeň pridali vždy niečo nové, ako farby, čísla do desať, názvy značiek áut, rôzne vozidlá, dopravné značky, farby na semafore. A všetko sme si overovali v knihách. Jeho záujmy nás viedli k nákupu kníh s obľúbenou tematikou syna. Písmená, autá, dopravné značky.

 

Prečítajte si

 

Detskú izbu som usporiadala tak, aby skoro celá jej plocha bola využitá na hranie. Jednoduché police pripevnené na stenu do výšky, kam už syn dočiahne. A na policiach uložené hračky, knihy a všetko, čo pri hre používa. Žiadne zásuvky. Máme vlastne dve skrinky s umelými nádobami, v ktorých sú lopty, obaly od hračiek, výkresy. Knihy som na police položila tak, aby videl na obal – zdalo sa mi to pre malé dieťa atraktívne riešenie. Vidí, aké má knihy a vyberá si podľa obalu. Po okúpaní, vypití mlieka príde čas, keď sa už teší a sám si prinesie knihu, ktorú chce čítať. Čítame spolu, striedam sa s manželom. Vlastne celý večerný rituál po večeri od kúpania cez obliekanie, čítanie, pitie mlieka a škrabkanie po chrbátiku robím s manželom. Kým však ešte syn nechodil do škôlky, boli aj obdobia, že večer patril len chlapom.

Syn miluje dívať sa na obrázky v knihe a po niekoľkých vetách vždy začne o nich diskutovať. Sprvu ma to trochu hnevalo, že sa nesústreďuje na dej, no po návšteve logopedičky a jej záveroch už všetkému rozumiem. Dieťa sa samo zapája a pýta, a tak reaguje na dej a učí sa opisovať, čo vidí a rozprávať príbeh. Sú to krásne chvíle, keď mi synátor vyzná lásku a povie, že ma veľmi ľúbi alebo že ma ľúbi desaťkrát. Sem-tam si spomenie aj na udalosti zo škôlky alebo na niečo iné a porozpráva, čo videl a zažil. Keď boli zo škôlky v zoo, počas dvoch večerov po sebe priniesol z izby mapu zoologickej záhrady a ukazoval mi, čo všetko tam videl, kadiaľ išli a kde desiatovali.

Knihy mu kupujeme radi a dovolíme mu, aby si v kníhkupectve vybral sám. Práve sa učí spoznávať hodiny, preto bola naposledy jasnou voľbou kniha s hodinami. Raz za čas si doma spravíme čítací večer a všetci traja chytíme do ruky knihu. Neopakovateľné chvíle s dieťaťom si skutočne treba vychutnať. A už vôbec mi neprekáža, že často čítam o autách a dopravných značkách – sama som si čo-to zopakovala. Výberom kníh a príbehov môžu deti reagovať na to, čo v daný deň zažili a videli. V posledných dňoch je naším hitom kniha o včelách a chrobákoch, pretože v záhrade pozoruje včely. A takto sa dieťa učí. Učí sa učiť. Napreduje a rozvíja sa. Čo sa možno nedozvie od rodiča, vyčíta z kníh, a preto sme mu odložili všetky knihy z nášho detstva a stále pridávame do zbierky nové, ktoré si vyberie.

Sama som v detstve dostávala knihy za odmenu a soboty si často spájam s návštevou kníhkupectva. Otec nás vždy za polročné a koncoročné vysvedčenie obdaroval knihou. V pätnástich rokoch som si za prvé zarobené peniaze kúpila knihu, ktorú mi rodičia kvôli jej cene kúpiť nemohli (alebo ma chceli motivovať, aby som si na ňu zarobila sama). Doma máme stovky kníh. Občas ich pretriedim, niektoré predám, iné darujem. Po tom, čo mi v knižnici povedali, že knihy často pália a niekedy ich ani neberú, zanesiem ich do knižných búdok a verím, že niekoho potešia. Pretože u nás už svoju funkciu splnili.

 

(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Vychovávam zo syna džentlmena)

 

Prečítajte si aj Ako deti stolovali