Začiatkom novembra sme si pripomenuli tragickú udalosť, ktorá pred piatimi rokmi pripravila štrnásť miliónov ľudí o strechu nad hlavou, živobytie i holé životy. Super-tajfún Haiyan v centrálnej časti Filipín usmrtil vyše šesťtisíc žien, mužov a detí. Zároveň zničil až 90 percent budov, vrátane zdravotníckych zariadení, čo vyvolalo humanitárnu krízu.

Organizácia (ADRA Slovensko), v ktorej momentálne pôsobím, bola ako jedna z prvých humanitárnych a rozvojových organizácií na mieste – pripravená pomôcť pri poskytovaní základných potrieb obyvateľstvu, zmierňovaní ľudského utrpenia a obnove krajiny, ale tiež pri vzdelávaní miestnych ľudí. Napríklad rybárov, aby nabudúce pri podobnej udalosti boli o čosi viac pripravení.

Pamätáte si ešte, ako sa k vám dostali prvé správy o tejto prírodnej katastrofe na Filipínach? Ako sa spustila novinárska súťaž medzi reportérmi, ktorí uverejňovali neoverené údaje o škodách a emocionálne vypäté výpovede rodín, ktoré prišli o príbuzných? Nájsť vyvážený spôsob, ako o udalosti informovať tak, aby to bolo stále v rovine novinárskej etiky, ľudskej dôstojnosti, ale zároveň tak, aby neziskovky získali v čo najkratšom čase dostatok peňazí na začiatok záchrannej operácie, nie je ľahké. Príbehy ľudského nešťastia zarábajú lepšie a lákajú viac čitateľskej pozornosti a následnej štedrosti, ako správy o pozitívnych výsledkoch z terénu. Práve tento predpoklad sme chceli overiť analýzou na mojej alma mater: Katedre rozvojových a environmentálnych štúdií Univerzity Palackého.

V danom výskume, skúmajúcom vplyv mediálneho pokrývania prírodných či spoločenských katastrof na myslenie a konanie ľudí, nás zaujímalo – kedy a prečo prispievame na charitu a zbierky pomoci. Niektorých obmäkčí načasovanie. Keď sa napríklad blížia sviatky Vianoc, spojené s pocitom spolupatričnosti a tradíciou obdarovávania, sme ochotní prispieť núdznym na jedlo či teplé oblečenie viac. SOS zbierky na pomoc obetiam po následkoch tajfúnu Haiyan bežali práve v predvianočnom čase. Možnosť daňových úľav či kvalitné technológie, uľahčujúce online darcovstvo, môžu tiež posmeliť k štedrosti. No a nemožno v súčasnosti zabúdať ani na spomínané mediálne spracovanie katastrofy a jeho následné zdieľanie na sociálnych sieťach – názorovými vodcami či tzv. „influencermi“, poprípade našimi kolegami či blízkymi. Keď prispejú na dobrú vec oni, máme tiež tendenciu urobiť to isté.

 

Prečítajte si

Koľko si toho o nás ukladajú online aplikácie?

 

Médiá majú nesporne veľkú kapacitu povzbudiť verejnosť k tomu, aby podala pomocnú ruku a prispela finančne na rôzne verejné SOS zbierky pomoci obetiam podobnej katastrofy. Prvé dni po zemetrasení, tajfúne, povodniach či požiaroch (o hladomore ani nehovoriac) pôsobia na ľudské myslenie a konanie najsilnejšie. Výsledky analýzy nám však ukázali prekvapivý zvrat.

Čím viac emocionálne nabitých a citovo vydierajúcich správ z kategórie tzv. „marketingu chudoby“ na vás vychŕlia, tým viac ste náchylní prispieť. Okamžite, zo súcitu a jednorázovo, pričom väčšina darcov sa už ďalej nezaujíma, kam ich peniaze poputujú a ako presne budú použité. A naopak, keď sa o kríze informuje zodpovedne a objektíve, teda bez stereotypov a neetických detailov z miesta katastrofy, ľudia sú ochotní prispieť dobrovoľne, častejšie, resp. pravidelne – na dlhodobú, strategickú pomoc pri obnove krajiny. Zároveň ich zaujíma osud tých, ktorým sa za ich peniaze pomáha. Potvrdili to i ďalšie výskumy, napríklad z Veľkej Británie, kde sa z dlhodobého hľadiska metódy marketingu chudoby a senzáciechtivé pokrývanie témy neodrážalo v darcovstve, tak ako sa očakávalo.

Oplatí sa teda ukazovať podoby transparentnej práce humanitárnych mimovládok v teréne a pozitívne príbehy prijímateľov pomoci. Čitateľov a čitateľky netreba podceňovať. Tí vedia na SOS výzvu reagovať aj bez citového vydierania. Uvidíme, ako to dopadne dnes, v rámci globálnej charitatívnej kampane #GivingTuesday, keď i Slováci a Slovenky budú môcť robiť dobré skutky a byť o niečo viac štedrí. Podporiť zmysluplný projekt vybranej mimovládky, ktorý je vám témou blízky, môžete i vy. Pritom netreba čakať na nejaký impulz v podobe spoločenského konfliktu či prírodnej katastrofy. Prispejete tak k prevencii a riešenia koreňov problému, nie iba k haseniu jeho neskorších negatívnych následkov.