|
„Francúzsko sú vinice aj poľné cesty so šípkami k románskym kostolom. Námestia pod košatými platanmi a hráči petangu. Mätový sirup a starodávne kolotoče. Anízový likér za teplých večerov. Farebné vitráže katedrál a citrónové sorbety. Francúzsko sú pekárne s koláčmi, ktorých názvy rozprávajú príbehy...“
Máriu poznám už päť rokov, odkedy spolupracuje so Ženami v meste. Mám však pocit, akoby sme sa poznali oveľa dlhšie. Možno je to tým, že čosi zo seba prezrádza vo svojich stĺpčekoch a ďalšie čosi zase v knihách Paríž, moja láska, môj život, Paríž, môj druhý domov a Parížske momenty. Jej najnovšia kniha Francúzsko krížom-krážom sa začala písať v podstate ešte skôr, než Mária vôbec tušila, že z rodinných výletov po krajine sa stane kniha.
„Viem, že mnohé dojmy a spomienky nám časom unikajú. Preto si ich rada zapisujem. A tak aj niektoré zápisky z výletov existovali už roky. Boli odložené v šuplíkoch spolu s prospektami či škatuľkami od bonbónov a posledné dva-tri roky som k nim už len prikladala nové zážitky,“ hovorí Mária Danthine Dopjerová.
Každé miesto niečo ponúka
Ako Mária hovorí, nápad na knihu vznikol priamo na cestách. „Vo Francúzsku nie sú pri cestách reklamné billboardy, ale hnedobiele tabule, ktoré sú upútavkami na zaujímavosti, čo ten-ktorých región ponúka. Môže to byť informácia, že v danom regióne kedysi žil Jules Verne, alebo je tam prírodná rezervácia či architektonická kuriozita. Keď ideme autom do Belgicka, odkiaľ pochádza môj muž, alebo sa vezieme na dovolenku na juh Francúzska, môj manžel nerád zastavuje, chce, aby sme boli čo najskôr v cieli. Ale ja sledujem tie tabule a vždy som snívala o tom, že sa zastavíme v opátstve Royaumont alebo pôjdeme pozrieť výrobu nugátu do Montélimaru. Postupne si posádka auta zvykala, že niekedy z tej diaľnice musíme zísť a tie miesta vidieť a že naše cestovateľské itineráry sú čoraz kľukatejšie.“
Mária Danthine Dopjerová a jej nová kniha Francúzsko krížom-krážom. Foto - archív MD
Francúzi a Parížania nie je to isté
„Dievča povedalo, že Marseille je ako čajka, ktorá stále škrieka. Niekedy kričí ústami obchodníkov na rannom trhu s rybami, inokedy plače clivými tónmi huslí žobráka na ulici alebo húka sirénami lodí opúšťajúcimi prístav...“
Francúzsko má mnoho tvárí. Mária ukazuje, ako sa krajina líši od severu k juhu, od východu k západu. Líšia sa aj ľudia? Sú iní Francúzi zo severu a tí z juhu? Povahou, správaním, výzorom...?
„Aby si skutočne precítila mentalitu ľudí, ktorí niekde žijú, na to potrebuješ viac ako dva týždne dovolenky. Aj preto ju mám najviac precítenú v Paríži. Parížania sú úplne iní, než Francúzi v ostatných častiach krajiny. Ľudia zo severu majú niečo z nemeckej či belgickej nátury, ľudia z juhu majú akoby slnkom presiaknutú náturu. Medzi Parížanmi a zvyškom Francúzska je badať rozdiel, ktorý je spôsobený pravdepodobne tým, že tempo života je všade inde pomalšie, ľudia mimo Paríža si tak veľmi nestrážia čas, nie sú frustrovaní z preplneného metra, nekonečnej zápchy na cestách. To všetko vplýva na našu každodennosť a potom aj na naše nastavenie.“
Odkedy Mária prišla do Francúzska ako študentka, uplynulo už 22 rokov. Za ten čas sa vydala, porodila dcéru a dvoch synov, ktorí sú teraz vo veku 17, 14 a 11 rokov. „Niekedy mám pocit, akoby som bola neúplná. Slovensko som už trochu stratila a vo Francúzsku som stále považovaná za cudzinku, napriek tomu, že už mám aj francúzske občianstvo. Manžel pochádza z Belgicka, ja zo Slovenska a žijeme v Paríži. Pohybujem sa teda medzi týmito troma mentalitami a snažím sa zostať svoja,“ hovorí Mária. Podľa jej slov, Francúzsko ju ešte stále dokáže prekvapiť tým, čo v ňom nachádza, čo vidí. Francúzi už nie. „Už viem, akí sú, čo môžem očakávať v administratíve alebo na rokovaniach. Viem, že nič nevyriešime efektívne za desať minút, pretože Francúzi radi rozprávajú a musíme prejsť všetky tie kávičkové a croissantové procesy, aby sme sa dostali až k tomu, čo je podstatné.“
To je moje, to nájdete len tu
„Vo Francúzsku má takmer každé miesto čosi, čo ho charakterizuje, čo ho robí svojským, čosi, čo mu história odovzdala ako jedinečný dar. Ľudia sa postarali, aby sa ten dar v čase prenášal. Symbolom, tradíciou, architektonickou črtou, anekdotou, osobnosťou, produktom, spôsobom výroby, miesto do sveta hrdo kričí, to som ja, to je moje, to nájdete len tu a nikde inde na svete.“
Vo Francúzsku je mnoho miest, ktoré sú svetoznáme svojím historicko-kultúrnym dedičstvom. Je však plné aj maličkých, zabudnutých dedín skrývajúcich poklady, o ktorých často nikto ani netuší. Domáci sú na ne patrične hrdí a keď prídete až k nim, radi sa o ne podelia. Nie však preto, aby z toho vyťažili.
🛒 [Štýlové a kvalitné riflové prírušné tašky s rúškami. Krásny vianočný darček - kliknite tu]
„Je to hrdosť, nie biznis. Bežne sa stáva, že napríklad aj v Paríži prídem do nejakej starej štvrte a fotím si dom, pretože sa mi páči jeho fasáda. Zrazu odtiaľ vyjde človek, ktorý tam žije a je šťastný, že si to miesto fotím. Začne mi rozprávať niečo z histórie budovy, kedy bola postavená, kto tam býval. A nerobí to pre žiadny komerčný cieľ, je naozaj rád, že si to miesto niekto všimol. To isté v maličkej dedine, sedíme na námestí, jeme sendviče, keď vyjde nejaký pán z domu naproti a spýta sa, či vieme, čím je ich dedina známa. Vidno, že ľudia vo Francúzsku sú pyšní na miesto, kde žijú.“
Mária dodáva, že v očiach domácich hocijaká malá kaplnka, románsky kostolík skrytý kdesi v lese, je hodnotovo na rovnakej úrovni ako katedrála v Chartres alebo Notre Dame v Paríži. A priam neuveriteľné je aj to, že keď sa v nich organizujú koncerty, zaplnia sa do posledného miesta.
„V knihe spomínam jednu kaplnku v Pyrenejach. Bola v kopcoch, ťažko dostupná, nedalo sa tam parkovať, museli sme ísť asi kilometer pešo, no večer, keď tam bol koncert, bola úplne plná. Kamkoľvek idem, vidím, že domáci sú pyšní na svoje mesto či dedinu. Keď ti o nich začnú rozprávať, vidíš tú iskru v očiach, nadšenie. A toto som chcela preniesť do svojej knihy – poznanie, že klenoty sú všade, stačí si ich len vážiť a udržiavať ich, neobaliť ich do gýčového moderného obalu, lebo to si na Francúzoch tiež vážim, že nielen uchovávajú to staré, ale snažia sa neporušiť istú patinu, aby to zostalo pôvodné.“
Provensálsko. Foto - Mária Danthine Dopjerová
Paríž, Bretónsko či Auvergne?
Pozerám na mapu Francúzska a hľadám všetky miesta, ktoré Mária opisuje vo svojej knihe. Podľa receptu z knihy, pretože tých je tam tiež dosť, pečiem koláčiky canelés a premýšľam, kam pôjdem na dovolenku, keď sa skončí pandémia korony. Čo by poradila Mária človeku, ktorý môže Francúzsko navštíviť len na krátky čas – Paríž, alebo iné miesto?
„Keby si mi povedala – máš týždeň, peniaze aj ideálne počasie, sama neviem, kam by som vo Francúzsku šla. Či by si som zostala v Paríži a objavovala jeho zákutia alebo by som šla do Bretónska a pochodila tam ostrov Île de Ré a všetky chodníky pri oceáne. Alebo by som možno išla do Pyrenejí či na Azúrové pobrežie na polostrov Presqu’île de Giens, kde sme boli už trikrát a stále sa tam túžime vrátiť, je tam skoncentrovaný južanský kolorit a nedotknutá krása. Pre mňa je rovnako príťažlivé ako Paríž aj Provensálsko či Bretónsko. Alebo napríklad aj Auvergne, považované za najchudobnejšiu časť Francúzska, je krásne. Je to sopečné pohorie, povieš si, že tam nič nie je, ale ponúka toľko pestrosti, čo sa týka syrov, byliniek, prírodných úkazov a nádherné dedinky...“
Nebojte sa stratiť
„Na predĺžený víkend som kúpila lístky na vlak do Perpignanu a následne sa spýtala kolegov v práci, čo treba v Perpignane vidieť a či poznajú dobré lokálne reštaurácie. Povedali mi, že v Perpignane nie je bohviečo, ale neďaleko na pobreží je malé rybárske mestečko Collioure, a to je mignon (chutné)....“
Nie všetky rodinné výlety sa držia plánov. Človek občas skončí úplne inde, než pôvodne chcel. „Stáva sa nám to pomerne často, najmä keď ideme autom. A obyčajne sú z toho najlepšie zážitky. Raz sme sa napríklad ocitli v pohorí Vercors. Pri ceste bola prírodná kaviareň, akoby len tak zbúchaná z dreva. Vlastnil ju jeden pán, popri nej mal chodník do hôr, kde boli včelie úle. Chodník bol posiaty rôznymi miestami na sedenie aj ležanie, boli tam všakovaké hamaky a stolíky, a my piati sme tam pobehovali ako malé deti a nevedeli sme si vybrať, kde sa zložíme, všetko bolo lákavé. V kaviarni pán predával len vlastné výrobky - med, rôzne paštéty, domáci chlieb, do kávy nám zastokol steblo levandule..., všetko jedna rozprávka. Mala si chuť zostať tam celý život, len sedieť za stolmi, dívať sa na hory, pozorovať včely a koštovať. Pritom bola úplná náhoda, že sme to našli. A takýchto zážitkov máme veľa. Práve tá improvizácia je na cestovaní krásna,“ hovorí Mária.
🛒 [Knihu si môžete pohodlne kúpiť tu]
Foto - facebook Mária Rojko
Tina Minor a Mária Rojko urobili knihu ako šperk
Keď som čítala Máriinu knihu, vždy predtým, ako som sa zahĺbila do textu a potom, ako som skončila s čítaním, dlho som si obzerala obálku. Prechádzala som po nej rukou, niektoré ilustrácie som si dokonca pozerala pod lupou. Kniha má totiž priam luxusný dizajn. Pripomína šperk. Luxus z čias kráľa Ľudovíta XIV. Kombinácia staroružovej farby so zlatými ilustráciami je jednoducho čarovná.
„Toto bolo pre mňa veľké prekvapenie. Vydavateľstvo Slovart oslovilo ilustrátorku Tinu Minor, aby vytvorila ilustrácie k jednotlivým kapitolám a grafickú dizajnérku Máriu Rojko na dizajn a obálku. Ich prácu som poznala zo sociálnych sietí. Keď mi poslali prvé ukážky, bola som nadšená. Je to pre mňa veľká pocta. Mám pocit, že je to tak, ako povedala Mária Rojko, že obálka pripomína Versailles, zlatý plot zámku pod slnečnou oblohou. Myslím, že obe umelkyne dokonalo vystihli Francúzsko po vizuálnej stránke,“ konštatuje Mária.
Pozor, tie chute vám nedajú spať
Priznávam, nebolo to vždy ľahké čítanie. Keď sa rozhodnete večer po šiestej už nejesť a potom ležíte v posteli a čítate o všetkých tých lahôdkach, ktoré môžete ochutnať v jednotlivých mestách, mestečkách a dedinách Francúzska, je to utrpenie. Raz som prekutrala komoru a snažila som sa vyhrabať nejaké cukríky, ktoré by aspoň z diaľky pripomínali nugát z Montélimaru, grisetters z Montpellieru, pastilky z Vichy, anízky z Flavigny, hlúposti z Cambrai a ďalšie bonbóny, ktoré Mária spomína. Skutočne majú Francúzi toľko úžasných cukríkov?
„Ono je to tak, že na tých bonbónoch nie je najlákavejšia ich chuť, aj keď mnohé sú skutočne dobré, ale skôr škatuľka, v ktorých sa predávajú a príbehy za tým. Napríklad anízky z Flavigny sú v kovových škatuľkách, na ktorých sú krásne ilustrácie, často sú spojené s legendou alebo udalosťou z histórie a celé mesto tým žije. Výrobne bonbónov majú stále historickú atmosféru a výrobcovia sa držia pôvodných receptúr. Keď ideš do práce a z kabelky si vytiahneš z krásnej škatuľky bonbón, hneď máš krajší deň. To je ako keď si doma urobíš čaj, ktorý si vyberieš z nejakého pekného balenia a dotvára ti to celkovú atmosféru,“ vysvetľuje Mária.
Foto - Mária Danthine Dopjerová
Dodáva, že Francúzi vedia všetko krásne obaliť. „Keď sa v meste či v dedine vyrábajú bonbóny, dostaneš ich kúpiť takmer všade. V cukrárni či v pekárni sa predávajú na viditeľnom mieste, sú pri nich letáky s legendou, ktorá sa k nim viaže, je to aj námet na rozhovor s predavačom či niekým z domácich. A opäť vidíš tú pýchu a hrdosť na miesto, kde tí ľudia žijú. Keď potom kúpime bonbóny známym na Slovensko či Belgicko ako darček, opäť sa o nich rozprávame a príbeh sa šíri ďalej po svete.“
Ako Francúzi zvládajú lockdown?
Keď sme sa s Máriou rozprávali o jej knihe, na Slovensku platil zákaz vychádzania a vo Francúzsku práve vstúpili do platnosti prísnejšie opatrenia, aby sa zabránilo šíreniu covidu. Ako ich zvládajú Francúzi, ktorí sú zvyknutí začínať aj končiť deň v kaviarni?
„Najprísnejší lockdown bol u nás v marci a v apríli, keď nebolo otvorené takmer nič, len potraviny a lekárne, a aj tam sa nechodilo každý deň. No nemala som pocit, že by Francúzi frflali. Možno to bolo aj preto, že my vo Francúzsku sme rovnako ako aj Taliani už v prvej vlne videli kolabovať zdravotný systém. Lekársky personál bol vyčerpaný, nemocnice preplnené a ľudia mali pred tým rešpekt, možno až strach. V lete potom chceli viac žiť, mysleli si, že riziko pominulo a teraz sa situácia zase výrazne zhoršila. Už asi nepoznáme rodinu, ktorá by nemala niekoho chorého. Z reakcií ľudí cítiť rôzne strachy – strach o svojej zdravie, o zdravie blízkych, ale aj strach z ekonomickej krízy, z dôsledkov. Veľa ľudí pracuje na živnosť, keď ideš do reštaurácie objednať si jedlo, vidíš strach o prežitie a zároveň aj radosť, že si prišla a že ešte môžu predávať,“ hovorí Mária s tým, že ľudia si uvedomujú, že je dôležité podporovať drobných podnikateľov, aby prežili.
Ona sama prešla ochorením spolu so staršími deťmi, ktoré chodia na gymnázium. Školy totiž vo Francúzsku nie sú zatvorené. Ochoreli v októbri. „Mali sme dva naozaj náročné týždne, deti mali klasické príznaky korony, ja tiež a nebolo to ľahké. S chrípkou by som to rozhodne neporovnávala.“
Mária Danthine Dopjerová: Stále je o čom snívať
Aj keď v týchto chvíľach je náš život možno zložitejší, stále je o čom snívať. „Mám povahu, že snívam veľa, ale aj keď sa mi splní len málo snov, som spokojná. Nie som frustrovaná z nesplneného, ale som šťastná z toho, čo sa mohlo zrealizovať. Večer, po ťažkom dni, mi napadne napríklad mesto s bielymi domami s kužeľovitými strechami, Alberobello, a ja sa po internete vyberiem do Puglie na juh Talianska, prezerám si architektúru domov, ulíc, reštaurácie, a mám pocit, že som tam bola. Alebo si pozriem príliv a odliv na Mont-Saint-Michel, pozriem si o tom krátky dokument, fotografie a predstavujem si, ako tam pôjdem. A to, či na tie miesta naozaj pôjdem, je vlastne druhoradé. V porovnaní s mladosťou je tých snov už možno menej, to vidím aj na deťoch, ktoré stále túžia lietať a mať obrovské zážitky, kým mne už stačí aj šálka kávy na terase a dobrá knižka. Napokon, aj cez knižku vieš prežiť veľa emócií a zážitkov,“ hovorí Mária Danthine Dopjerová, ktorá vás prostredníctvom svojej knihy a krátkych príbehov v nej aj v čase lockdownu prevedie Francúzskom krížom-krážom.
