Odchádzala som so synom zo škôlky. Vonku krásne počasie, jarný vzduch a všade plno kvetov. Vybehol z dverí a na škôlkarskej lúke mi hneď odtrhol sedmokrásku. „Mami, mohli by sme ísť ešte niekam na ihrisko? Alebo do cukrárne?“ pýtal sa prosebne. Prikývla som.
V chodbičke sa mlčky prezúvala jeho kamarátka Anička. Pred dverami ju čakala mama s polročným bábätkom v kočíku. Anička sa na mňa smutne pozrela a spýtala sa, či by s nami mohla ísť tiež.
„Jasné Anička, len sa musíš spýtať mamy, dobre?“
Obula sa, vyšla von za mamou a vracala sa s plačom. Nemôže ísť. Musia sa ponáhľať domov. Úplne som tomu rozumela, aj my máme často naponáhlo. Pustila som to z hlavy a do večera som riešila iba to, aký máme so synom krásny deň.
Keď sa omeškám, zavládne peklo
Večer mi prišla na messengeri dlhá správa od Aničkinej mamy. Na to, že sa poznáme len zbežne a občas sa na seba usmejeme na škôlkarskej chodbičke pod respirátorom, sa rozpísala poriadne.
O tom, ako jej je ľúto, že dnes nešli s nami. O tom, ako sa museli ponáhľať, aby domov dorazili včas, pretože jej manžel má presne vypočítané, koľko trvá cesta z domu do škôlky a späť. Ak sa čo i len o minútu oneskorí, zavládne peklo. Krik, spovedanie, kde a s kým bola, prečo nešla rovno domov.
Prečo sa fláka. Kvôli komu sa osprchovala predtým, než išla do obchodu a prečo sa na ňu sused minule vo výťahu tak pozeral.
Písala o tom, že nevie, čo robiť, pretože hlavne Anička tým veľmi trpí. Že sa od nej nechce pohnúť ani na krok, nechce s otcom zostávať sama a plače, keď po ňu príde do škôlky on.
Nie je to násilie?
Pravdupovediac, nevedela som, ako reagovať. Zostala som ako obarená. Ani vo sne by mi nenapadlo, že dnes nešli s nami pre tento dôvod. Zmohla som sa len na to, aby to určite riešila a poslala som jej kontakty na organizácie, ktoré pracujú s násilím na ženách.
Odmietla. Podľa nej to nie je násilie. Zbil ju iba raz a potom sa jej ospravedlnil. Že stále dúfa, že sa zmení a aj keby to riešila, aj tak nemá kam s deťmi ísť. Mama zomrela a otec bol v detstve presne taký, ako jej Peter. Slepá ulička.
Niekedy zrejme nemôžete urobiť viac, keď ten druhý nemá síl. Alebo musí dozrieť čas na to, aby vašu pomoc prijal. Budem dúfať, že čas dozreje v tomto prípade čoskoro.
Minimálne kvôli Aničke. Aby o pár rokov nestála pred škôlkou so svojou dcérou, ktorá plače, že sa nemôže ísť na ihrisko, lebo jej mama sa musí ponáhľať domov, aby ocko nerobil peklo. A fakt platí to, že nikdy neviete, čo sa deje v tesnej blízkosti vedľa vás, akokoľvek môžete mať otvorené oči.
