Nespočetnekrát za svoj život som počula vetu „Veď počkaj, život ťa naučí!“ Či to bol môj prístup, ktorý niektorí hodnotili ako flegmatický alebo moja zvýšená potreba spánku v puberte, ktorá poburovala takmer všetky ženy široko-ďaleko… Veď počkaj, narodí sa ti decko a dospala si! Veď ťa život naučí!

Paradoxne, hoc ma život naučil dosť, môj flegmatický prístup, ani potrebu spánku to neovplyvnilo. Ale aké sú tie veci, ktoré nás naozaj život naučil? Ktorá z nás dokáže pretaviť do svojich vzorcov správania všetky životné facky? Je vôbec možné zmeniť sa a pristupovať k veciam inak?

Čo už je neakceptovateľné

Odpoveď je veľmi jednoduchá, pokiaľ je tá zmena Vaša, vychádza zo skúseností, je možná, niekedy dokonca nutná....tam to však končí...nikoho iného svojimi skúsenosťami nezmeníme...bohužiaľ.

Koľké si však vieme na základe minulých zážitkov určiť jasné hranice a nedovoliť histórii, aby sa opakovala?

Zobrala som si na pomoc hlbiny internetu a rozhodla som sa s tým naj, čo som našla, podeliť. Niektoré zo situácií by sa mali pomaly stať novou spoločenskou normou, pokiaľ sa tak stane, skúsme sa bližšie pozrieť, čo je pre niektoré z nás už neakceptovateľné. Tu sú: ·        

  • „Keď niekto povie ,bože to bol len vtip!‘ po tom, čo povedal niečo kruté, a potom ma obviňuje, že som ‚citlivá‘. Akákoľvek krutosť maskovaná ako humor – a ak sa „ešte idú zblázniť“, keď nastavím dokonale zdravú hranicu, je to veľká stopka.“
  • "Myslím si, že to, čo sa pre mňa stalo neprijateľným, sú ľudia, ktorých obťažujú neoholené nohy. Udržiavanie chĺpkov pod obočím je jednoducho príliš časovo náročné, potenciálne drahé a vždy bolestivé. Nerastie na mne prales, ale nezbláznime sa z nejakého toho chĺpku." Svätá pravda, koľkokrát sme sa v panike dorezali, len aby sme neboli chlpaté....“who really cares?“

Nikto sa nechce zmeniť na Yetiho, keď sme ale zastihnuté v intervale medzi holeniami / depiláciami, naozaj by bolo fajn, keby sa z toho nerobila veda...koniec koncov, zarastáme všetci! ·        

  • „Prosím, nenúťte ma robiť všetky rozhodnutia – neviem, čo chcem jesť, a je mi jedno, čo sledujeme. Môžete, prosím, robiť tieto rozhodnutia v 50 % prípadov sami? Rozhodujeme sa celý deň v práci a jednoducho... bolo by fajn občas nemusieť."

Všetci poznáme kopec vtípkov, kde sa páni sťažujú, že sa nevieme rozhodnúť a oni chudáci sami nevedia, ako by nám ulahodili....skúste niekedy naplánovať celú aktivitu sám! Ale keď poviem celú, myslím celú! Kam pôjdeme, čo budeme jesť, aký si večer pozrieme film, pripravte k tomu pukance...nech máme pocit, že na tom záleží aj vám a nerobíte všetko iba v zúfalej snahe ulahodiť našim vrtochom...jednoducho sa nám nechce robiť všetky tieto rozhodnutia. ·        

Nekomentujte domácich miláčikov

  • "Mám domácich miláčikov a nesmieš ich len 'tolerovať'. Ak neznesieš, ako sa k tebe môj pes túli alebo korytnačka prosí o banán, tak nie."

Po milióntykrát. Keď idete na návštevu k niekomu, o kom viete, že má domáce zvieratá, pripravte sa na to, že idete na návštevu k tým zvieratám! Ste návšteva a oni sú tam doma. Nie, nezavrú ich kvôli vám do spálne, ani do prepravky. Chápete, že strach, že vás zožerie moja 10-kilová mačka je absolútne iracionálny a to že na vás zazerá od dverí, neznamená, že vás plánuje zavraždiť.

Zdržte sa, prosím, tiež komentárov, ako by ste vy nemohli mať zvieratá v byte, lebo máte nesmierne citlivý čuch a rušilo by vás to....Verte mi, keď sa niektorá z mojich mačiek vykadí, sama by som sa niekedy najradšej odsťahovala...je to jednoducho neslušné...prísť k niekomu na návštevu a povedať mu, že u neho smrdí...not cool! ·        

  • "Nemohla som zniesť, keď mi môj manžel hovoril, koľko je hodín, keď som sa chystala (našťastie to prestal robiť, keď som mu povedala, že to nenávidím). Každých päť minút mi povedal: "zostáva ti XY minút."

Na toto mám vždy len jednu otázku....“Hujer?“ ·        

  • „Neznesiem, keď si ktokoľvek, ale hlavne partner, myslí, že je OK prezerať si môj telefón!“

Tu sme síce v dvoch táboroch, viem, že sú ľudia, ktorí si to, že im partner neumožní prezrieť telefón vysvetľujú ako akt zrady, som však zástancom rešpektovania súkromia. Nemám problém, keď môj partner dvihne môj telefón keď ja nemôžem, keď prečíta, alebo pošle správu, keď ho poprosím...ale aby si on alebo ktokoľvek iný prezeral moje poznámky, správy, maily a fotografie, bez môjho vedomia, považujem za hrubé narušenie súkromia...a je mi jedno, či je to môj muž, matka, syn, alebo kamarátka! Nie! ·        

  • "Je to drobnosť, ale neznesiem, keď sú moje názory, záujmy a odporúčania ignorované. Navyše, keď potom kolega alebo mužský priateľ zdieľa presne tie isté názory, záujmy a odporúčania, je to, akoby to všetci počuli prvýkrát "

Toto je niečo, s čím často zápasím aj ja osobne. Neviem, čím to je, ale mužské názory sú ešte aj dnes často rešpektované hlavne preto, že je to „úspešný muž“ ...že o danej problematike vie veľké h*vno je väčšinou vedľajšie....a robíme to často aj my samé... ·        

  • "Kritizovanie toho, ako robím veci - nie si môj rodič, môj učiteľ ani šéf. Je mi jedno, ak je tvoj spôsob "efektívnejší alebo efektívnejší." Ak budem potrebovať pomoc alebo radu, požiadam o ňu. Všetko, čo robíš je, že mi kradneš moju momentálnu radosť, aby si sa ty cítil dobre."

Toto bolo povedané tak dobre, že to nepotrebuje ďalší komentár... ·        

  • "Považujem za nesmierne kruté a neakceptovateľné, keď niekto zľahčuje moje pocity. Moja drahá polovička hovorievala veci ako: 'Môžeš sa rozhodnúť, že nebudeš naštvaná.' Našťastie rýchlo pochopil, aký je kretén.“

Keď už nič iné, toto by mala byt nová spoločenská norma! Keď nám niekto povie, že jeho zážitok bol hrozný, nerozprávajme mu o iných, ktorí z toho až takú traumu nemali...akceptujme to ako fakt...nikto nepotrebuje počuť, že je idiot, lebo sa trápi…

Keď som si prečítala pár článkov a vhľadov, musím uznať, že nás život naozaj niečo naučil...nebáť sa otvoriť ústa a povedať, čo je v poriadku a čo už nie! A na to môžeme byť naozaj pyšné!