Pečiem tvarohový koláč. Ako každý rok pred Veľkou nocou. S tou výnimkou, že tentokrát ho pečiem sama. Doposiaľ sme sviatočné špeciality riešili spolu so sestrou. Naše rodiny sa stretávali buď v Poľsku, na Slovensku alebo sme niekam všetci cestovali, ako napríklad pred rokom do Chorvátska. 

Pred tým, ešte v detstve, som v tom pečení a varení asistovala mame alebo babke. Vždy to bola kolektívna práca, zábava a radosť! Taký rituál. 

Tento rok je to ináč. Prišli sme o tu zábavu, rituál a radosť. Koláč je, samozrejme, výborný, chutí mne, aj manželovi. Podľa tohto rodinného receptu ho upečie aj moja sestra. Tiež sama. No možno bude mať malých pomocníkov - synov.

Plánovali sme, že tento rok pocestujeme za sestrou a jej rodinou do Poľska. Keď sme museli kvôli koronavírusu zmeniť plány, sestra bola veľmi smutná. Také neuveriteľné, že hranice sú uzavreté, že zrazu sme ako keby z dvoch rôznych galaxií.  

🛒 [Štýlová ručne robená vysokokvalitná obuv -  zažije barefoot]

Ale povedala som jej, že to nevadí. Že jedny sviatky na diaľku vydržíme. Budeme si volať, a tak prostredníctvom internetu budeme spolu. Hrdinsky som to vyhlásila a moju mladšiu sestru som upokojila. Ako veľakrát v živote, keď som musela byť statočná. 

Silné ženy v rodine. Mama a babka mi boli príkladom. Vždy s úsmevom na perách. Pekné, upravené. Ako keby sa nič nedialo, aj keď sa dialo veľa a nie vždy to bolo radostné.

Počúvala som o tom a pozorovala na vlastné oči dlhé roky. Ako vtedy, keď sa mama radostne prihovárala otcovi, keď sme ho navštívili v nemocnici, napriek tomu, že vedela, aká je pooperačná diagnóza.

Ako vtedy, keď babka upokojovala dedka, že ešte budú mať svoje vysnívané dieťa po tom, ako prišli o prvého syna. 

Statočné ženy. Čo cítila babka, keď počas vojny bojovala o život? Čo cítili mama či babka, keď za socíku bojovali o jedlo?

Stojím v rade pred obchodom a myslím na to. Najprv čakám na vozík, potom, aby som sa dostala dnu do obchodu. Neviem, čo na poličkách nájdem a čo nenájdem. Bude múka? Maslo? Pár vecí chýba, ale nie je to tragédia.

🛒 [Nakupujte bezpečne z domova - využite MAXI výpredaj v Datart] 

Horšie bolo za socíku v Poľsku, keď chýbali základné potraviny a na poličkách bol len ocot. Hovorím to úplne vážne, lebo si to pamätám. Pred obchodmi sa čakalo v dlhých radách a to do každého obchodu zvlášť: do mäsiarstva, mliekarne, pekárne atď. Pamätám sa, keď sme prišli na Veľkú noc za babkou a dedkom, ako to fungovalo v malom mestečku, kde bývali. Babička vstávala skoro ráno o piatej, aby sa postavila do rady pred mäsiarstvom. Upravená, pekná, statočná. Čakala s nádejou, že v ten deň príde tovar. Okolo ôsmej sa na chvíľu vypýtala, aby sa mohla vrátiť domov a pripraviť raňajky. Po raňajkách ma odprevadila pred obchod a postavila do tej rady.

No a čo, že som bola dieťa? Veľa detí tam tak stálo, kým ich mamy alebo babky spravili ďalšie nákupy a navarili obed. A keď konečne doviezli tovar, tak som si rýchlo opakovala, čo mám kúpiť, len aby som na nič nezabudla. A vždy ten zoznam bol: kúp to, ale keby toto nedoviezli, tak kúp tamto. A pamätám sa na tlačenicu, keď sme konečne mohli vstúpiť do obchodu. Pamätám sa ale aj na ženy s deťmi na rukách, ktoré sa predbiehali. Najmä na jednu s nich, ako svoje dieťa štípala, aby sa rozplakalo a aby sa vďaka tomu dostala k pultu.

Babka asi vedela s tými nákupmi čarovať, lebo na stole nám nič nechýbalo. Každé sviatky sa mi zdali kráľovské! Možno jej bolo aj veľakrát do plaču, ale nedala nič najavo. Vždy si k stolu sadala pekná, statočná, upravená, v najlepších šatách. Pozorovala som ju, ako sa upravuje. Fascinovala ma jej kulma, ktorou si spravila vlnku na vlasoch. Tá kulma nemala pripojenie k elektrine, ale babka ju zohrievala priamo na ohni, na šporáku.

Koľkokrát si človek opakuje, že treba vydržať. Že treba byť silným. Tak ako vtedy, keď som mojej 13-ročnej sestre oznamovala, že nás otec navždy opustil. O 15 rokov neskôr - že aj mama.

Ale možno, kým máme byť pre koho statočné, tak jednoducho sme! 

🛒

Áno, je mi smutno, že tento rok to bude ináč, ako to bolo po celý náš život. Došlo to na mňa najmä vtedy, keď som v kalendári, čo visí u nás v kuchyni na stene otočila stranu. Po marci sa objavil apríl a s ním naša rodinná fotografia z minuloročných sviatkov, na ktorej sme všetci v slnečných lúčoch v Chorvátsku. V pozadí je more. Tu snímku by som pomenovala šťastie a sloboda počas zmŕtvychvstania.

Priznávam,  keď som toto zbadala, tak to na mňa prišlo! Taký veľký smútok.  Tak veľmi, veľmi mi bolo ľúto, že tento rok sa nestretneme. Áno, mala som slzy na krajíčku. 

Upokojujem sa, že bude dobre. Veď máme neskutočné vymoženosti byť každý deň v spojení. A navyše sme statočné ženy a my to dáme! 

Milé dámy, idem sa upraviť, nakrájam tvarohový koláč upečený podľa rodinnej receptúry a „letím“ na kávu, ktorú každý deň pijeme spolu so sestrou. 

„Pár dní zvládnem a nezostanem na dne...“ 

Zmŕtvychvstanie sa blíži! Šťastné a veselé!