Naposledy som prežívala úzkosť pri rozchode viac ako 10 rokov dozadu. Bol to náročný vzťah. Extrémne vyčerpávajúci – všetko v ňom bolo preexponované. Láska aj hádky. Podrazy aj udobrenia. Všetko v ňom bolo zlé a nesprávne. Trvalo mi dlho dostať sa z toho, hoci som vedela, že je to to najlepšie rozhodnutie aké som mohla prijať.

Asi pol roka som mala nevysvetliteľné stavy úzkosti. Nič viditeľné ich nespôsobovalo. Len som sa proste ráno zobudila, 15 minút som pociťovala úzkosť a potom sa nejako otriasla, zracionalizovala si to a išla ďalej. Postupne to, vďakabohu, prešlo. Odvtedy som si povedala, že do ničoho tak zničujúceho sa už nepustím, a aj som to dodržala.

Dnes sa mi po desiatich rokoch úzkostné stavy vrátili. Človek by sa mohol zasmiať, že som v toxickom vzťahu opäť, len sa z neho nedá odísť. Sledujem z prvého radu politikov v najvážnejšej kríze, ktorú si pamätáme, a namiesto upokojenia som v panike. Povedala to cez víkend aj prezidentka, a nedá sa s ňou nesúhlasiť – ani ja nemám pocit, že politici, ktorých spovedáme v štúdiách a na tlačovkách, vnímajú rovnako vážne momentálnu situáciu.

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Človek naozaj nechce politikov hádzať do jedného vreca, ale mnohí sú vážne odtrhnutí od reality. Za týmto týždňom dala bodku už len poslankyňa Tabak, ktorá si šla oddýchnuť na dovolenku do Spojených arabských emirátov. My ostatní s úzkosťami a depresiami zostávame vyčerpaní doma, v panike, či vôbec tento štát urobí potrebné opatrenia.

Vnímam, že to tak máme momentálne viacerí – je nám ťažko, no vieme, že sú okolo ľudia, ktorým je podstatne ťažšie. Denne mi píšu matky samoživiteľky, stretávam ľudí bez domova, či ľudí, ktorí stratili prácu. Denne mi napíše niekto zo známych, že mu zomrel otec, či mama. Ja som zdravá, zatiaľ aj moja rodina. Mám prácu, mám kde bývať, nič mi nechýba.

Prečítajte si

Vláda prijala nové opatrenia. Pripravuje aj večerný zákaz vychádzania

To, že sa cítim zle, mi príde ako rúhanie. Snažím sa to preto zahnať práve tým, že je nepatričné, aby som sa sťažovala. Je nepatričné ľutovať sa a byť v depresii, hovorím si. Lenže toto celé trvá už rok, všetci máme strach, všetci sme v panike a nikto nevidí koniec. Musíme si priznať, že aj tí, ktorí nemáme existenčné problémy, máme nárok na zlé obdobie.

Ak ste na tom aj vy zle, nie ste v tom sami. A nie, nie je hanba povedať si, že človeku je ťažko. Aj keď mu materiálne nič nechýba. Lebo svet nefunguje tak, že smútia len chudobní ľudia. Smútime všetci.

Tento týždeň ma opäť čakajú ťažké témy. Pohreby, politika, depresia študentov a dosť možno nezákonná karanténa rómskych osád. Čakajú ma ťažké rozhovory, čaká ma opäť strach o mojich rodičov a o blízkych. Čaká ma izolácia od kamarátov, rodiny. Tieto týždne v priemere aspoň dva-trikrát týždenne vypustím paru a poplačem si. Len tak. V podstate bez dôvodu. Pomáha to.

Od minulého týždňa veľa chodím a snažím sa hľadať aj maličkosti, ktoré ma potešia. Robím aktívne opatrenia, aby sa moje stavy úzkosti nezhoršovali. Lebo z tohto toxického vzťahu sa prosto vyjsť nedá. Aspoň zatiaľ.