Po našom predčasnom, neplánovane nákladnom, neplánovane komplikovanom a neplánovane strastiplnom návrate spoza Atlantiku domov (so záverečným bonusom v podobe dokonale precíteného zúfalého pocitu utečenca s kufrom, ktorého policajti nepustia cez štátnu hranicu – len v našom prípade  hranicu do našej slobodnej a demokratickej vlasti) nás nikto neodchytil, nezaevidoval, nezmeral nám teplotu ani od nás nežiadal telefónne číslo či adresu, na ktorej sa budeme v domácej karanténe zdržiavať.

Napriek tomu sme zodpovedne a bez zbytočného odkladu po našom príchode kontaktovali našu obvodnú lekárku a už sú tomu presne dva týždne, čo sedíme doma. Doma doslova a do písmena, bez toho, že by sme vyšli čo i len vyniesť smeti. Domáca karanténa  nám vzhľadom na vyššie načrtnuté neblahé zážitky aktuálne nevadí až tak, ako by nám možno vadila a obmedzovala nás za iných, štandardných okolností.

Keďže v sociálnej izolácii sú médiá a sociálne siete jediným spojením s okolitým svetom (výhľad z okna nepočítam), akosi sa nie je možné vyhnúť tomu, aby človek o COVIDe-19 nevedel takmer všetko (nespozorovali sme však u seba žiadne výrazné príznaky a teda sa snažíme byť pozitívni v tom, že sme negatívni 😊). Nedá sa nesledovať početné články, blogy, diskusie či názory na všetky súvisiace témy, od odborného či neodborného zhodnotenia povahy vírusu až po odborné či neodborné zhodnotenie primeranosti prijatých opatrení, ako aj názory na to, aký význam priradiť tejto tragédii a v čom sa z toho ľudstvo má poučiť. 

Áno, je to útok naše vzťahy k hodnotám, ktoré sme zanedbávali - životné prostredie či rodina. K službám, ktoré sme si nevážili – zdravotníci či učitelia. K veciam, ktoré sme brali ako samozrejmé a pritom vôbec samozrejmé nie sú. Asi nám to už Boh, príroda, vesmír ozaj nevedeli inak povedať, lebo sme ich dlhodobo nepočúvali. A zrazu dokážeme to, čo sme si predtým nevedeli ani len predstaviť. Obmedziť – pozor, aj dobrovoľne - svoje práva a slobody, niektoré dokonca aj z kategórie tých základných (!) – osobná sloboda, sloboda pohybu, sloboda pobytu, právo pokojne sa zhromažďovať, dokonca už čiastočne aj právo na prácu či právo podnikať. Zo strachu z nákazy, ale dokážeme. To, čo bolo samozrejmé, už vôbec také samozrejmé nie je. 

Ústava SR ani žiadny iný právny predpis síce nezakotvujú právo na dobrý vzhľad (asi je to príliš subjektívna kategória 😊), ale aj tu nám dala corona poriadne reštrikcie. Internet je plný vtipov o tom, ako po dvoch týždňoch zatvorených kaderníctiev, kozmetík a nechtových štúdií spoznáte, ako Vaša žena v skutočnosti naozaj vyzerá, ale v niektorých prípadoch možno ani nebudú až tak ďaleko od pravdy.

Čo sa mňa týka, moja pleť si v 14-dňovej povinnej domácej karanténe oddýchla od make-upu, oči od očných liniek, riasy od riasenky, nechty od laku a vlasy od občasných tepelných úprav. Udržiavam sa v čomsi, čo sa z pohľadu našich súčasných pseudopriorít môže javiť ako „neudržiavaný“ stav, ale je to vlastne  tzv. stav „in natura“, čo v preklade z latinčiny znamená „v prirodzenej podobe“.  Corona ma evidentne inšpirovala k zmene, ktorú by právna teória definovala ako „restitutio in integrum“ – navrátenie do pôvodného stavu. 😊 Síce neplánované, ale prijaté.

Hovorí sa, že človek si vypestuje  akýkoľvek zvyk za dobu 28 dní. Asi na tom niečo bude, lebo mne sa už teraz po štrnástich celkom úspešne darí nezľaknúť sa, keď idem okolo zrkadla 😊. Aj keď na druhej strane, stále ešte, pijúc rannú kávu na terase, v kútiku duše dúfam, že susedia od oproti nie sú ďalekozrakí😊 (stále mám ešte 14 dní k dobru😊). Každopádne, nie som v tom sama a ako dôkaz mám v mobile koláž niekoľkých takýchto „naturálnych“ podobizní mojich kamarátok, ktoré si občas vzájomne posielame pre zlepšenie nálady. Avšak nie toto naše „navrátenie do pôvodného stavu“ je  tým, čomu nás chcela corona (Boh, príroda, vesmír) všetkými tými obmedzeniami našich práv a slobôd naučiť. Zmena, ku ktorej nás chcela inšpirovať, bolo iné, komplexnejšie a dôležitejšie navrátenie do pôvodného stavu „in natura“ – k sebe samým, k svojim blízkym a najmä - k prírode. Navrátenie a udržanie sa v ňom.

Viem, že za 28 dní domácej karantény či sociálnej izolácie nezachránime ľudstvo ani Zem. Ale určite za tú dobu vieme skúsiť zmeniť svoj vzťah k hodnotám, ktoré sme zanedbávali, k službám, ktoré sme si nevážili a k veciam, ktoré sme považovali za samozrejmé. Skúsiť si vypestovať schopnosť dobrovoľne sa vedieť obmedziť.  Nie pod hrozbou pokuty či zo strachu z nákazy, ale dobrovoľne a v záujme trvalej udržateľnosti. Nás aj prírody. Aby sa ešte po prípadnej ďalšej pandémii bolo kam „navrátiť“. A kým si budeme doma takto zvykať, výrazné zníženie emisií nám zatiaľ všetkým výrazne zvýši kvalitu ovzdušia. Motivačné, nie?😊

Som v 14-dňovej povinnej domácej karanténe.  Občas pomedzi správy, tlačové konferencie a politické diskusie  v televízii, ktorá je pre nás v sociálnej izolácii jedným z mála spojení s okolitým svetom, ide reklama s pesničkou známej slovenskej speváčky, kde spieva: „Podaj mi ruku, chcem mať kontakt so životom, už nejde o to, čo bolo, ale čo bude potom“.... Zarezonovalo Vám v tom verši ako prvé podanie ruky? Možno preto, že je aktuálne toľko spomínanou neprípustnou formou sociálneho kontaktu. Mne po 14 dňoch povinnej domácej karantény zarezonoval odkaz: „ide o to, čo bude po TOM“.

Som v 14-dňovej povinnej domácej karanténe.  Po TOM vyhodím všetky laky na nechty.... ale dokelu, potrebujem ihneď novú riasenku! 😊