Krásne jesenné počasie ma vytiahlo von kočíkovať bábätko. Moja dcéra má už 22 rokov, takže to bola pre mňa obrovská vzácnosť. Keď mi kamarátka ponúkla malého na ruky, od strachu som odmietla, aby som mu neublížila. Po tých rokoch predsa len človek môže stratiť návyky.
V parku bolo niekoľko mamičiek s kočíkmi. Rozprávali sme sa o všetkom možnom, od politiky až po to, ako sa má môj 13-ročný pes. Oproti nám išla ďalšia mamička s kočíkom. Kamarátka Zuzka sa zrazu natlačila bližšie ku mne a šepkala. „Bože, ja som dojčila iba dva týždne, viac som nemohla a malého dám zaočkovať všetky povinné očkovania. A rodila som normálne, na pôrodnej sále v nemocnici, nie doma, ani do vody, ani mi nepriložili dieťa koža na kožu.“ Šuškala tak, aby to nepočula mamička, ktorá práve prechádzala okolo nás. Absolútne tichučkým hlasom, tak, aby ju nepočuli ani mravce v tráve pokračovala.
„Dokonca som nemala ani dulu pri pôrode na sále, aby mi počas pôrodu masírovala hrádzu pri konečníku. Nerodila som ani na jednodňovej pôrodnici v Rakúsku. Ani som si umelo špeciálnymi balónikmi nerozťahovala rodidlá, aby som môjho syna pri pôrode neohrozila na živote. Nenosím ho ani v šatke, kým zaspí a keby som aj mohla dojčiť dlhšie, určite by som nečakala do jeho desiatich rokov, kým ho to prestane baviť. A keď som dojčila, nedokázala som to na verejnosti len tak, pred cudzími ľuďmi.“
Smutne, až s výčitkami svedomia pokračovala Zuzka celá vyplašená. „Normálne sa dnes tento svoj názor bojím povedať nahlas a už vôbec nie pred matkou s kočíkom. Čo, keď je to BIOmatka, ktorá na mňa zaútočí, aká som nezodpovedná a zlá matka?! A nie som náhodou zlá matka?,“ zamyslela sa nad sebou Zuzka.
Začala som sa smiať. Myslela som si totiž, že si robí žarty. Smiala som sa na celý park. Keď som sa jej ale pozrela do očí, vtedy som si uvedomila, že pri mne stojí vyplašená mladá matka, ktorá to myslí vážne.
„No nepozeraj sa tak na mňa, prosím. Myslím to úplne vážne! Ja sa normálne bojím povedať niekomu, to čo som teraz povedala tebe! Taká som šťastná, že som to konečne zo seba dostala von. Ďakujem ti,“ poďakovala mi . Zostala som zaskočená. „A to ma ešte čakajú prvé antibiotiká, ak ich bude vážne potrebovať a ten nešťastný lepok v rožku! Ten, čo som tak ako dieťa milovala v ruke. Dokonca, keď malý začne loziť, mám kúpiť igelitový obrus, do stredu na zem položiť tanier s kašou, malého položiť na kraj obrusu, aby sa sám doplazil k tanieru a najedol sa ako pes. Chápeš to?“ ešte stále tlmeným hlasom pokračovala vystrašená mamička.
Ako matke 22-ročnej dcéry mi jej prišlo veľmi ľúto. Pôsobila naozaj zmätene. Tak, ako keď mladá mamička začína mať pod vplyvom okolia a internetu pocit, že nerobí pre svoje bábätko maximum a že to nezvládne a že všetko robí zle, aby bábätku ublížila. Na záver sa ma smutným hlasom opýtala: „Som naozaj zlá matka, ak chcem pani na stráženie 2x do týždňa, aby som mala aspoň v utorok a štvrtok pár hodín pre seba, že by som si napríklad vybehla aspoň zacvičiť, či len tak pokecať si s kamarátkou??“
Smutne sklopila oči do kočíka, kde sladko spalo jej vymodlené vytúžené batoľa. Ostalo mi Zuzky veľmi ľúto. Uvedomila som si, ako sa cíti sama, pretože takmer všetky jej priateľky už majú veľké deti a na ihrisko medzi mamičky sa bojí ísť. Bojí sa, že tam zistí, že je zlá matka, ktorá pre svoje dieťa nerobí maximum.
Zistila som, že som vlastne najšťastnejšia matka, dnes už 22-ročnej dcéry. Zdravej, slušnej, šikovnej a múdrej vysokoškoláčky a to napriek tomu, že sa narodila na starej pôrodnej sále, kde netiekla v sprchách ani teplá voda, bez „epidurálky.“ Napriek tomu, že má všetky povinné očkovania a dojčená bola iba krátko. Z plastových fliaš s cumľom mala najradšej tú, s nápisom DADY. Zdravú a múdru dcéru mám napriek tomu, že za stravou neliezla po igelitovom obruse a dokonca som bola tak nezodpovedná, že som pravidelne chodila aj do novorodeneckej poradne. Fantasticky rozchodila aj jasle, ktoré navštevovala od 8. mesiacov. Inak sa nedalo. Dnes som si naozaj uvedomila, aká som vlastne šťastná, že mám dospelú dcéru a nemusím riešiť to, čo Zuzka s BIOmatkami.
Prečítajte si aj Odpustite si „priblblé“ otázky, nielen ženám po štyridsiatke
