|
V živote každej matky (teda aspoň tej z Bratislavy a okolia) príde chvíľa, kedy so svojím dieťaťom z nejakého dôvodu skončí na Kramároch. U nás to prišlo včera. Kubo spadol zo schodov. Boli to len 3 schodíky, ale bolo to fakt husté. Ako z akčného filmu, bolo tam všetko: kotúľačky, dopad na hlavu aj tečúca krv (z rozrazeného nosa a pery). Už som videla veľa Kubkovvých pádov: za jazdy z motorky (pre nezainteresovaného dospelého rozumej z detského odrážadla) s dopadom na ruky a dobrzdením tvárou, pád z obrubníka, alebo ten z gauča so šmykom po parketách a následne vyrazeným zubom... ale žiadny ma nevystrašil ako tento.
Ten pád samotný by som ešte nejako predýchala. Ale keď som ho potom po utíšení postavila na nohy a on tých pár metrov ku kočíku prešiel ako opitý, to už som sa vyľakala fakt poriadne. Počas bohatej histórie Kubkových pádov som sa naučila, že je dôležité odsledovať či po páde dieťa nestratilo vedomie, nevracalo, nemotala sa mu hlava, nebolo malátne, nemalo zmenené správanie. Motajúceho sa Kubka som naložila do kočíka a jeho s malátnym výrazom a mňa s výrazom roztrasenej akože-hrdinky som dopravila k detskej doktorke. Odtiaľ sme išli na chirurgiu, odtiaľ na röntgen (už by sa mohlo fakt uzákoniť že rentgen sa dá písať s „e“), odtiaľ naspäť na chirurgiu a odtiaľ nás poslali na neurológiu na Kramáre.
A tak sme išli. Na vrátnici nás čakal Tomi a rovno sme utekali na sedmičku. Prvá otázka, či sme sa zaregistrovali.
Neregistrovali, nevedeli sme, že sa máme.
Nevadí, oni to urobia za nás.
Uau, ďakujeme.
Po asi minúte čakania nás zavolala doktorka. Ak si nejako predstavujem človeka, ktorý pracuje s chorými deťmi, tak presne takto. Bola milá, trpezlivá, vnímavá. Pani doktorka si vypočula celý priebeh pádu a dala mi kopu doplňujúcich otázok (och, aký to protiklad k tomu pocitu, ktorý tak často pri doktoroch mávam: že neotravujte ma tu detailami, to nie je podstatné).
Keď som Kubka začala vyzliekať a jemu sa to nepáčilo, dala mi dosť času ho upokojiť. Sama mi pomohla trochu ho zaujať, začala mu ukazovať nejaké zvieratká. Tie sa mu moc nepáčili, chcel vidieť autíčka čo boli na podložke na zemi. Poslala ho teda tam a hru s autíčkami využila na vyšetrenie. Posielala mu ich na druhý koniec miestnosti, aby za nimi išiel a ona si mohla obzrieť krívanie. Keď bol zaujatý autom, prehmatala mu hlavu. Pri skúšaní reflexov, s kladivkom najprv spolu „opravili“ autíčka a potom mu povedala, že tým kladivkom pozrie aj nožičky či ich tiež netreba opraviť. Výsledok: Kubko nechcel odísť z ordinácie, lebo mu tam bolo fajn a doktorka nám povedala, že to nevyzerá na poranenie hlavy, ale s tým krívaním máme ísť ešte raz za chirurgom.
Tak sme išli. Na chirurgickú pohotovosť na prízemie. Chvíľu nám trvalo, kým nám došlo, že sa znova musím ísť zaregistrovať. Ok, nepodstatné. Na každé dnešné vyšetrenie som Kuba chystala, vysvetľovala som mu kam ideme, čo sa bude diať, na prípadný pobyt na pozorovanie v nemocnici som ho pripravila tak dôkladne, že mu podľa mňa aj bolo ľúto, že sme nemuseli zostať. Už mal aj nabalený svoj malý batoh a tešil sa na dobrodružstvo. Toto bolo posledné vyšetrenie, už toho aj na mňa bolo veľa a podcenila som prípravu, povedala som mu len, že ideme pozrieť či aj tento ujo doktor má autíčka.
Kubko si kríval po čakárni a bľabotal a keď nás zavolali dnu, začal mrnkať. Tíšiac ho na rukách som vošla do miestnosti kde sedel doktor, nad ním stála sestra, v opačnom rohu miestnosti ďalšie dve sestričky a vo dverách do vedľajšej miestnosti niekto ďalší. Po autíčkach (a vôbec hračkách), ktoré som Kubovi sľúbila ani stopy. Nikto sa Kubkovi neprihovoril, doktor sa ma spýtal čo sa stalo. Kubkove mrnkanie prešlo do plaču. Za jeho volania „didy, didy“ som doktorovi v skratke opisovala pád a vyšetrenia čo už prebehli, keď som spoza chrbta počula jednu zo sestier hovoriť Kubkovi: „neplač tu, žiadne didy teraz nebudú, nič nedostaneš“. Ďakujem sestrička, to ste mu naozaj pomohli.
Kubko má dva roky, ešte sa len učí spracovávať emócie. Zatiaľ je vo fáze, že keď sa teší, tak sa teší veľmi tu a teraz. Keď sa hnevá, tak sa hnevá veľmi, tu a teraz. A keď sa bojí, tak sa bojí veľmi tu a teraz. Nepochopí ešte, že na chvíľu má tie emócie odložiť a kým ho vyšetrujú ostať ticho. A už vôbec to nepochopí, ak mu je to oznámené takýmto tónom. Toto je vec, ktorú vie každý rodič a je to vec, ktorú by mal vedieť každý kto s deťmi pracuje. Počas dnešného dňa som zatiaľ u všetkých navštívených doktorov cítila, že je v pohode najprv ho utíšiť, až potom pokračovať. Tu, kde okolo mňa stáli 5 dospelí sledujúc ma nepríjemnými pohľadmi s rukami prekríženými na prsiach, som ten pocit vôbec nemala.
Iste, teraz si mnohé mamy povedia: Čo riešiš? Proste si ho mala utíšiť. Obdivujem vyrovnanosť týchto mám. Toto píšem hlavne kvôli mamám, pre ktoré je biely plášť takou autoritou, že ak mi pri mojom plačúcom dieťati povie: „Postavte ho na zem“, postavím ho tam. Pretože si myslím, že ten doktor vie niečo čo ja nie, že možno ide o sekundy a nie je čas utišovať, že doktor je pánom celej situácie a robím to čo mi prikáže, že by som do niečoho zasiahla ak by som neposlúchala jeho rozkazy ale namiesto toho tíšila Kubka. Každopádne, keď som Kubka položila, to už plakal tak polohystericky a neviem ako vaše dieťa, ale moje v tomto stave chodí v takom podrepe. Keď v tom polohysterickom podrepe spravil 5 krokov, doktor zhodnotil že nekríva a venoval mi taký ten pohľad „bože, ďalšia hysterka čo prišla so zlomeným nechtíkom“.
Aj keď sa mu to všetko zdalo v pohode, povedal že mu to ešte prehmatá (po tom čo som ho o to poprosila a vypočula si od sestričky, že chcem ožiariť svoje dieťa). Za Kubkovho vzpierania sa som ho položila na ležadlo. Na moju otázku či mu môžem dať to prso, že to bude pre všetkých jednoduchšie mi zase odpovedala tá istá sestra, nech ma to ani nenapadne, že ho môžem zadusiť ak dojčím, keď plače. Ok, tu sa na chvíľu zastavím. Čo sa kojenia týka: vnímam ho ako súkromnú tému, nevyjadrujem sa k nej verejne, nedávam si na facebook dojčiace fotky a ak dojčím na verejnosti, robím to tak aby nebolo nič vidno. Nie som žiadna rozhorčená bojovníčka za kojenie vždy a všade, ale ak si sestra na detskom oddelení (!) pri vyšetrení nôh (ktoré sú od kubkových úst fakt dosť ďaleko) vymyslí nezmyselný dôvod prečo nemôžem kojiť, to je pre mňa naozaj nepochopiteľné.
Bez prsa Kubko ďalej plakal, teraz už fakt hystericky. Neviem ako sa doktorovi pri hmataní nôh podarilo zistiť či v plakaní proste len pokračuje alebo či plače od bolesti, ale každopádne zhodnotil, že nič zlomené nemá. Potom už som si ho zobrala na ruky, držal sa ma ako kliešť ešte stále vzlykajúc. A kým doktor vypisoval papiere, odniekiaľ sa vynoril saniťák, vzal chirurgickú rukavicu, nafúkol ju ako balón a podal ju vzlykajúcemu Kubkovi. A čuduj sa svete, Kubko si vzal balón a prestal plakať. Za to mne sa chcelo, od úľavy, že sa v celej tejto bizarnej scéne plnej uponáhľaných a zmätených dospelých (vrátane mňa) našiel niekto, kto pochopil, že to chce fakt len tak málo. Ďakujem.
V kontexte toho, že vo vedľajšej miestnosti prebiehalo vyšetrenie asi 15-ročného dievčaťa, ktoré priniesli na nosidlách s kyslíkovou maskou, sa celý tento môj výlev zdá banálny. Ale aj tak mám jeden odkaz.
Milí doktori, doktorky, sestričky, sestričkovia a ostatný nemocničný personál. Neskutočne si vážim vašu prácu. Obdivujem už len to, že ste dokázali vyštudovať tak ťažký odbor a svoje vedomosti musíte neustále rozširovať. A asi ešte viac obdivujem, že ste mali a máte to odhodlanie liečiť ľudí a pomáhať ľuďom, aj keď toto poslanie obnáša okrem ťažkej práce aj nadčasy, nočné, veľký psychický tlak, slabé ohodnotenie (hlavne spoločenské), večné sťažnosti nespokojných pacientov. Viem, že už len znášať toto chce nadľudský výkon a zdá sa nevďačné chcieť od vás niečo navyše. Ja ale naozaj nie som nevďačná, nechcem aby ste robili niečo navyše, práve naopak, želala by som si aby ste robili niečo čo aj vám samým uľahčí vašu prácu: želala by som si, aby ste mali trpezlivosť vnímať emócie svojich pacientov (hlavne tých detských, ale nielen) a reagovať na ne. Mnohí z vás to robia (viď viacerí doktori spomenutí v tomto texte) a je to vtedy naozaj skvelý pocit. Milí doktori, nafúknite rukavicu. Tých pár sekúnd práce vám ušetrí dlhé minúty detského plaču. Milí doktori, nafúknite rukavicu. Pre vás je to drobnosť, nám vašim pacientom to veľmi pomôže.
Prečítajte si aj Kostolné topánky...
