Milý Juraj,

bol si mojím kamarátom, tajne som ťa obdivoval a chcel som ti to osobne povedať, no teraz už nemôžem, pretože 12.10. si sa stal obeťou nezmyselnej vraždy. Týmto chcem spraviť niečo, čo som mal spraviť už dávno, postaviť sa za hodnoty, v ktoré verím a povedať ti, čo mám na srdci.

Doteraz som tomu nerozumel.

Prepáč, že som sa bál

Prepáč za Slovensko, v ktoré si veril, keď si mal možnosť ísť do zahraničia a povedal si mi, že chceš zostať na Slovensku, pretože máš túto krajinu rád.

Prepáč za Bratislavu, do ktorej si sa presťahoval zo svojho rodného mesta Žilina, pretože si veril, že je to mesto, ktoré ťa bude akceptovať a bude pre teba lepším a bezpečnejším miestom pre život.

Prepáč za to, že keď si ma volal na Dúhový pride, aby som prišiel oslavovať hodnoty, v ktoré si veril, ja som to odmietol, pretože som bol iného názoru, že je to nezmyselné a spoločnosť sa už zmenila.

Prepáč, že som sa s tebou posledné mesiace nemohol stretnúť, pretože som uprednostňoval kariéru, prácu a myslel som len na seba. Teraz to už chápem a potreboval som k tomu “len” to, aby dva nevinné životy, vrátane toho tvojho, zhasli.

Teraz už viem, že sa za tým skrýval strach, a aj ako píšem túto správu sa bojím, plačem, neviem zaspať a mám zmiešané pocity, no nenechám sa tým zastaviť, pretože chcem bojovať za to, v čo verím a nech je toto správou aj pre druhých, aby sa zamysleli.

Pamätám si, ako sme sa stretli, keď som išiel okolo Žiliny a daroval si mi knihu o Žiline a hovoril príbehy o tom, ako máš Slovensko rád, keď ja som sa bál cestovať, pretože som iný, pretože som Aziat, pretože som mal v sebe strach. Príležitostne v stredy sme chodili do KFC, keď bola akcia na bucket a bola to naša spoločná vec “KFC´n Chill”, kde sme sa rozprávali o živote a chytali pokémonov.

Mali sme toho veľa spoločného, záujmy, boli sme narodení v ten istý rok a mesiac, mali sme radi to isté jedlo a keď ja som sa hľadal, nenávidel som sa, lebo som bol iný, ty si mi ukázal to svetlo nádeje, pretože si bol fascinovaný mojím pôvodom, mal si rád všetky kultúry, vrátane tej mojej, a akceptoval si ma takého, aký som.

Priznám sa, zo začiatku som ťa aj ja odsudzoval, pretože som bol nakazený názormi spoločnosti, že byť iný, byť gayom je niečo zlé a tvoje správanie bolo “príliš gay”, no v hĺbke to bola u mňa len túžba vedieť byť samým sebou ako ty.

Bojím sa verejne priznať, kto som 

Kamaráti, tak ako Juraj, aj ja som iný - som gay. Píše sa mi to neskutočne ťažko, pretože som sa to doteraz snažil “tajiť”, nerozprávať sa o tom a nikdy som to verejne nepovedal, pretože sa bojím.

Ako gay s ázijskými koreňmi žijúci na Slovensku, v krajine, ktorú považujem za svoj domov, v krajine, v ktorej chcem zostať a podporiť ju, pretože som vďačný za príležitosť, ktorú priniesla mojim rodičom a mne. No teraz sa bojím, že po tomto príspevku a udalostiach, ma niekto príde zastreliť, len z čistej nenávisti k inakosti, ktorá sa tu šíri.

Neprajem nikomu, aby prežíval život v strachu ako prežívajú iné menšiny. A to najhoršie na tom je, že v tomto strachu teraz musia žiť aj moji blízki, v strachu o mňa. No možno niektorým, čo majú väčšiu moc ako ja veci zmeniť, by sa takáto skúsenosť hodila, aby sa im otvorili oči. Je nefér, že ľudia sú súdení za to, akými sa narodili, za niečo, čo nevedia ovplyvniť.

Toľkokrát som sa snažil to na sebe zmeniť, želal si, aby jedného dňa, keď otvorím oči boli veci inak, čítal hlúpe manuály o tom, ako sa “odhomosexualizovat” … bez úspechu. Toto sa nielen u mňa, ale aj u mnoho ďalších vyvinulo v nenávisť voči samému sebe a ja odmietam takto žiť. Chcem, aby ľudia vedeli žiť s tým, že môžu byť samými sebou, aby boli šťastní a to isté chcem pre seba.

Chcem prežiť život v láske s partnerom, bez obáv, že príde nejaký psychopat a šmahom ruky všetko zruinuje, bez strachu, že sa na mňa ľudia budú pozerať ako na monštrum, bez pocitu, že žijem v spoločnosti, kde sme si vypestovali odsudzovanie a nenávisť ako normu prejavu.

Som vďačný, že mám to šťastie na skvelú rodinu a úžasných súrodencov, na moje sestry, ktoré vedia bojovať za to, v čo veria a hanbím sa za to, že doteraz som to isté nevedel spraviť aj ja. Mrzí ma, že majú takého brata, syna, o ktorého sa teraz taktiež musia báť.

Ďakujem všetkým za každú formu podpory. Prajem si, aby nás Jurajov a Matúšov osud zomkol, aby sme vedeli zmeniť túto spoločnosť k lepšiemu. To je to, čo pre nich môžeme spraviť, vyformovať spoločnosť tak, ako by si ju želali oni, pretože všetci nesieme rovnakú zodpovednosť za spoločnosť, v ktorej žijeme.