|
Počas jedného rozhovoru tento týždeň vyplynula veľmi zaujímavá téma. Jeden z mojich respondentov má čerstvého syna. Je to jeho tretie dieťa, prvé dve sú dievčatá. Povedal mi niečo, čo mi doteraz nikdy nenapadlo – odkedy sa narodil syn, chodia za ním ľudia, ženy, aj muži, a potľapkávajú ho po ramene so slovami „tak konečne syn!“. Často ešte s dovetkom, že musí byť konečne šťastný/pyšný/spokojný.
Mám teraz okolo seba niekoľko žien, čo majú čerstvo bábätko. Jedna z nich je moja najlepšia kamarátka. Okrem toho, že som sa za posledné mesiace dozvedela viac o hlienových zátkach a iných nechutnostiach než by som si želala, pýtala som sa jej aj na toto. Narodil sa jej totiž syn. Povedala, že si to ani neviem predstaviť. Dieťa má ešte len mesiac, ale počúva to od prvého dňa – že jej muž musí byť úžasne spokojný, že je to syn a nie dievča. Že úžasné, že sa im na prvý pokus podaril syn, nemusia sa už snažiť nabudúce.
Prečítajte si
Hodnota chlapca – syna je v našej spoločnosti evidentne zakorenená vyššie ako hodnota dievčaťa. Teda aspoň verbálne. Keď som sa Dominiky pýtala, či to hovoria len muži, kývala hlavou a menovala babky, tety, ujov, každého. Keď som sa jej pýtala, či to hovoria hlavne ľudia, ktorí deti nemajú, krútila opäť hlavou – hovoria to aj ľudia, ktorí deti nemajú, aj takí, čo majú len dcéry. Bez rozdielu.
Keď sa výskumníci pýtali obyvateľov Spojených štátov v priebehu rokov 1941 až 2011 otázku, znela takto: Ak by ste mohli mať len jedno dieťa, má by to byť syn alebo dcéra? Štyridsať percent by preferovalo chlapca, 28 percent dievča a zvyšok odpovedal, že mu na pohlaví nezáleží. Chápete to správne – aj mnohé ženy by radšej chceli chlapca, nepýtali sa to len otcov. To už nehovoríme o Číne, kde pretrváva fenomén, že niektorí rodičia idú radšej na potrat, ak sa ukáže, že dieťa je ženského pohlavia. O takej Indii už len pomlčím.
Premýšľam už niekoľko dní – prečo aj na Slovensku? Prečo je normálne vzdychať, že sa mu chudákovi narodilo LEN tretie dievča, a zaslúžil by si pritom syna? Už to tak tradične býva – slovenské výskumy sa na tieto témy robia len málo. Môžeme hádať, či ide o kultúru, náboženstvo, zvyky. Vymierajú postupne? Alebo nevymierajú? Nemám na to odpoveď. Netuším. Ale keď nabudúce budete nazerať do kočíka nejakej matke, skúste sa nad tým zamyslieť a nehovoriť, že otec musí mať radosť, že je to syn. Otcovia majú z dcér radosť. Dokonca úplne rovnakú.
