|
V utorok som bola pozvaná rečniť pred 140 stredoškolákmi. Idete tam s rešpektom, lebo zase ich nezaujme hocičo. Sledovala som ich pri inom prednášajúcom a boli fajn, počúvali, len sem tam kuk do mobilu. Vravím si: to dám. Na úvod som potrebovala, aby sa všetci postavili.
Dvihla som ich všetkých už pri prvej otázke: "Nech sa postaví každý, kto má na sebe teraz niečo značkové." Pokyn, aby sa postavili tí, ktorí majú tablet, alebo sa stretol v poslednom týždni s kamarátom, postavil zvyšných dvoch. Vyšlo to! Ukázala som im fotku chlapca, ktorý sedel na nemocničnej posteli a povedala som, že on sa postaviť nemôže. Lebo ani jedno z toho nemá. A aj preto, že má nádor na nohe. A že mojou prácou je nájsť ľudí, ktorí mu pomôžu vstať. Tak vyzerali, že sa im to aj páči celkom. Spokojná som bola.
No a potom, niekde ku koncu sa stala taká vec. Chcela som im povedať o perfektnom človeku - chatárovi z Popradského plesa, ktorý každý rok zadarmo ubytuje na pár dní sto ľudí a stará sa o nich. A tak vravím deckám z Popradu, v Poprade v zasadačke popradského hotela: „Toto je chatár na Popradskom plese. Kto z vás bol na Popradskom plese?", lebo veď prednáška sa má robiť tak, že zapojíte aj poslucháčov.
Ale nič sa neudialo. Tak som zopakovala, možno nepočuli: „Kto z vás bol niekedy na Popradskom plese?" Ticho. Ani jedna ruka sa nedvihla. V Poprade. Ani jedna. Pre mňa zastal čas. Je možné, aby zo 140 detí ani jedno rodičia nevzali na neďaleké, ľahko dostupné Popradské pleso? Čo robia takí rodičia?
Značkové veci a tablety nie sú podstatou tejto úvahy. Ale dôjdeme k tomu, keď zistíme, že deti nepoznajú najbližšie okolie. Prekrásne okolie. Ako sa môže stať, že v podtatranskom regióne ani jedno zo 140 detí rodičia nevzali na Popradské pleso? Nepoznám ľahšie dostupné miesto, kde sa dá ukázať krása Tatier, dotknúť sa prírody a pritom tam ešte mať aj bežný komfort. Nechce sa mi veriť, že ich potom rodičia vzali na niečo náročnejšie, ostatne mnoho trás začína práve tam. A ani neženiem všetkých na štíty, ale ako to, že títo mladí ľudia nedošli po najbližšiu jedľu? Aspoň pár z nich?
Tie deti za to nemôžu. Ale ak si dnešní rodičia hoja svedomie tým, že im nakúpia po čom zaplačú a majú pocit, že ich na výlet už teda nemusia zobrať, veľmi im tým ubližujú. A neverím, že ľudia pracujú toľko, aby na zážitky, prírodu a poznanie neostal čas. Áno, dať peniaze je jednoduchšie, ako s deťmi sadnúť na bicykel, alebo ľahnúť do stanu. Ale pritom by sa to aj dospelým mohlo páčiť.
Spomienky, ktoré dieťa získa každým zážitkom s rodičmi sú tie, ktoré zabezpečia rodičom a detstvu nesmrteľnosť. Pri výletoch a prekonávaní samého seba sa človek o sebe oveľa viac naučí. O to všetko sú tieto deti ukrátené. Aj o vôňu ihličia. O hrdé rozprávanie o svojom domove. O symbolické cintoríny a silné príbehy. O smiech pri jedení žemle pod prístreškom. O ihličie v topánke a vodu z prameňa v dlaniach. O spoločné úsmevy. A o to všetko ich oberajú tí, ktorí ich najviac milujú.
