|
Sedím na katastri ako správna realitná maklérka a čakám, kým príde na mňa rad. Mám číslo 254 a teraz práve svieti červeným číslo 193. Tak mám čas a premýšľam.
Celkom sa tomu aj teším, konečne som sama so sebou a môžem sa do seba ponoriť. Dnes je to už pomerne vzácna chvíľa, aby človek zastal a urobil si pauzu. Mobil, siahnem po ňom automaticky... Nie, nebudem teraz kontrolovať ani maily, ani sms.
Zavriem oči. Pauza.
Robíme si pauzu na cigu, na kávičku, možno niekedy na toaletu, tí šťastnejší na obed... a potom rýchlo späť do behu dňa. Bežíme do auta, bežíme do práce, bežíme na nákup... aj ja bežím a bežím aj tak nestíham. Áno, patrím k tým ženám, ktoré bežia, aby všetko stihli, celú kopu vecí a úloh pred sebou, na seba si čas urobím veľmi zriedka.
Našťastie chodievam na kataster a toto by mohla byť tá chvíľa, kedy si môžem popremýšľať aj o sebe. Upratať v hlave. Upratovať je pritom také dôležité. Keď máme poriadok v hlave, lepšie upraceme veci aj okolo seba. A tým pádom sa stane všetko akési jasnejšie, logickejšie, veci do seba zapadajú – majú svoj poriadok. Problémy sa vyriešia...
Aj mama nás učila, aby sme si urobili poriadok v izbe. Nenávideli sme to aj so sestrou, to upratovanie, triedenie, a teraz, vďaka vplyvu výchovy sa teším z poriadku a dokonca keď som nervózna, najradšej zametám. Akoby som zmetala aj tie problémy a šup s nimi do koša.
Keď je poriadok – tak platia aj pravidlá. Potom je všetko jasnejšie aj medzi ľuďmi a to je dôležité. Aj tu, na katastri – každý má číslo a spokojne alebo nespokojne čaká. Ale vie, že sa nemôže predbiehať, lebo sa to nepatrí. Rešpektujeme pravidlá cestnej premávky, viem čo je správne a čo nie. Ale poriadok to znamená aj neklamať, poriadok, to znamená hovoriť pravdu, rešpektovať zákony, ktoré sme si stanovili. Ak ich nedodržíme, ak ich nedodržia tí, ktorí by nám mali byť vzorom, ktorí sú ich predstaviteľmi, tak nastane bordel, neporiadok, chaos a anarchia. Vlastne nastáva.
Vlastne, keď teraz nad tým takto premýšľam, mám je ešte jedno miesto, kde si takto upratujem myšlienky. Pri jazere, keď ráno behám. Vtedy sa z toho behu teším. Keď vybehnem k jazeru ,vždy cítim radosť, nával energie a akéhosi splynutia s prírodou. Zdravím stromy, zdravím vodu, kačky, matku Zem. Dostanem sa do toho pravidelného tempa a upratujem. Čistím hlavu, prechádzam si veci čo ma dnes čakajú, problémy, ktoré sa v tej hlave upratujú dlhšie...
Cestička sa kľukatí, raz stúpa, raz klesá, putujú po nej slimáky, nesú svoje domy na nové miesto aj bez makléra...
A potom sa to začne. Najprv ľahký závan smradu a prvé odpadky. Plastové fľaše, tašky, igelitky. Plechovky od piva, škatuľa od nafukovačky, pánska ponožka, trenky, detské rukávniky, konzervy ...mohla by som písať a písať.
Bordel! Chaos! Anarchia!
Vari im ich mamy nehovorili aby si po sebe upratali? Vari ich to nenaučili?
Nechajú po sebe všetko, čo si priniesli. O dva dni prídu zas, posunú sa na iné čisté miesto a opäť po sebe zanechajú smetisko. A smetisko rastie smetiskovým teda geometrickým radom.
Plasty plávajú po pôde, po prekvapenej, páchnucej planéte prekrývajú povrch plastovým paplónom.
Pomoc!
Prečítajte si aj O nádeji
