Už sa veľa písalo o tom, ako sa mužský pohľad na svet materializuje vo verejnom a spoločnom priestore a vplýva na naše životy. Pravdepodobne ste zachytili video BBC, kde možno vidieť, ako by vyzerali mestá, keby ich navrhovali ženy. Existovali by širšie chodníky, na ktoré by sa zmestili kočíky alebo priestrannejšie verejné toalety, ktoré by mohli využívať ženy s veľkými kabelkami.

Mnohé veci, ktoré považujeme za normálne by mohli vyzerať inak, inkluzívnejšie a brali by ohľad na potreby celého obyvateľstva, nie len mužov.  Keďže je ženský pohľad ešte stále menšinový, väčšina z nás si zvykla na nelogické a obmedzujúce nápady. Napriek tomu sa dostávam do situácií, kedy ma dokáže zaraziť, že na polovicu populácie tejto krajiny sa nemyslí a niekedy je priam diskriminovaná. 

Dnes som mala možnosť uvidieť exemplárny prípad, ktorý ilustruje, aké je to žiť vo svete mužských zákonov. Sedela som v kaderníctve, do ktorého vošla žena s tromi malými deťmi. Keďže nehovorila po slovensky, bola som priamo zatiahnutá do dialógu, pretože som sa stala prekladateľkou medzi  kaderníčkou a zákazníčkou. Problém spočíval v tom, že na ploche daného kaderníctva sa môžu momentálne nachádzať len tri osoby.

Je preto nemožné, aby túto ženu, kým sa jej venuje kaderníčka, počkali jej tri deti vo vnútri. Keďže v kaderníctve nechceli porušovať nariadenia vlády (salón sa navyše nachádza hneď veľa policajnej stanice), snažili sa zákazníčke vysvetliť, že jej deti, (mimochodom všetky pod 10 rokov a teda nepodliehajúce testovaniu), ju musia počkať niekde inde. Pani odišla a kým sa vrátila, bola som preč ja. 

Ilustračné foto - pexels.com

Neviem, ako tento incident skončil a nerada by som zachádzala do právnych detailov jednotlivých vládnych nariadení. Chápem postoj kaderníctva, rozumiem potrebe zavádzania podobných opatrení. Chcela by som poukázať na fakt, že nikto z ľudí, ktorí prijali tieto zákony si neuvedomil, že sú medzi nami ženy s deťmi, ktoré sa chcú tiež zapojiť do spoločenského života. 

Niekomu sa to môže zdať ako maličkosť. Veď načo potrebuje žena na materskej dovolenke nový účes? Lenže tu nejde o  účes, ale o zákony a nariadenia, ktoré sa prijímajú bez toho, aby na túto a mnoho iných žien niekto myslel. A nezáleží na tom, či je to pre to, že tieto problémy sa cielene ignorujú alebo proste nie sú prioritou.   

Verím, že aj v čase núdzového stavu by si politici (a političky) a odborníci (i odborníčky) mohli nájsť čas a brať do úvahy podobné prípady. Hlavne tí páni v oblekoch, ktorí momentálne rozhodujú, by si mohli uvedomiť, že ich životný štýl, na základe ktorého navrhujú jednotlivé opatrenia, nemusí zodpovedať životnému štýlu a potrebám žien. Verím, že ženský pohľad na svet by priniesol rozmanitosť, z ktorej by mohli profitovať aj muži aj ženy. 

Nie sú to žiadne prevratné, revolučné myšlienky, ktoré nikto predo mnou nevyslovil. Ale keď sa človek lepšie pozrie na slovenskú spoločnosť, uvedomí si, že sú to ideály na míle vzdialené realite. 

A pritom stačí tak málo. Možno by na začiatok stačilo vyššie zastúpenie žien na dôležitých pozíciách, ako sú, napríklad, aj pandemická komisia čí krízový štáb. Ale to by sa minister práce, sociálnych vecí a rodiny, pod ktorého rezort spadá aj Odbor rodovej rovnosti, musel najprv prezliecť z vojenskej uniformy. 

 

Edit: Ako podotkli čitateľky, dané nariadenie sa nevzťahuje na deti pod 14 rokov, preto sa incident spomínaný v blogu nemal vôbec odohrať. Mrzí ma, ak som svojou nevedomosťou spôsobila akúkoľvek ujmu. Verím však, že hlavná myšlienka blogu, že ženský pohľad častokrát nie je braný do úvahy v politike, zostáva opodstatnená.