V časoch socializmu ste nemohli stretávať rehoľné sestry, byť rehoľníčkou bolo riskantné. Ako ste sa dostali k duchovnému povolaniu?

"Moje povolanie vnímam v dvoch rovinách. Po prvé je to tajomstvo Božieho volania ako veľkého daru a po druhé je to môj konkrétny život tohto tajomstva v historickej realite. Ako sedemnásťročná som si kládla otázku, čo ja dám Bohu ako odpoveď na jeho lásku. Hľadanie odpovede bolo pre mňa rozhodujúce: Dám mu to najvzácnejšie, čo mám: moju mladosť, môj potenciálny manželský  a rodinný život.

Z historického hľadiska to bol osobný kontakt s tajne vysvätenými saleziánmi a kňazmi, ktorí sa v rámci amnestie dostali na slobodu po dlhoročných ťažkých väzneniach z 50. rokov 20. storočia."

Čo znamenalo stať sa rehoľnou sestrou počas komunizmu?

"Znamenalo to žiť pred verejnosťou ako študentka, neskôr učiteľka jazykov. Avšak to najvzácnejšie – moju duchovnú identitu som prežívala v srdci v utajení aj pred rodičmi. Ja som prvotne nemala zámer stať sa rehoľníčkou, ale pre mňa najdôležitejší najcennejší bol VZŤAH k Bohu, ktorému som túžila dať to najcennejšie, nielen “ životné ohryzky staroby“."

A prečo saleziánka?

"Saleziánky sa venujú mladým ľuďom v školách aj vo voľnočasových aktivitách. K deťom a k mládeži som mala od detstva veľmi blízko, tak som sa u saleziánok našla doma."

Rehoľná sestra Kamila Novosedlíková s deťmi.  Foto - archív KN 

Ako ste bežne fungovali? Vedeli o tomto rozhodnutí Vaši blízki?

"Žili sme v malých komunitách 3-4 sestry na byte. Fungovali sme na tri zmeny: Skoro ráno o 4.30 duchovné povinnosti, potom celodenné zamestnanie. Po práci tajné stretávanie sa s mládežou v bytoch a cez víkendy tajná rehoľná formácia na chatách. Rodičia nemohli vedieť, že som rehoľníčka. Túžili po vnúčatách a nerozumeli, prečo sa venujem len cudzím deťom. Návštevy doma boli náročné, rodičia neboli spokojní so štýlom môjho života."

Vyštudovali ste Filozofickú fakultu UK v Bratislave, Katolícku univerzitu v Ružomberku a v Ríme. Ako ste štúdium využili v duchovnom povolaní?

"Štúdium v medzinárodnej komunite v Ríme hneď po nežnej revolúcii bolo veľmi obohacujúce, rozšírilo moje obzory. Naberala som nielen bohatstvo vedomostí, ale bola to aj skúsenosť pestrosti a rôznorodosti kultúr. Bolo to nadýchnutie sa slobodného saleziánskeho ducha. Po návrate som sa desať rokov venovala vyučovaniu saleziánskej spirituality skupinám najmladších spolusestier a niekedy aj saleziánskym novicom."

Počas totality ste ako tajná rehoľníčka učila na strednej škole a ako odmenu Vám navrhli vstup do komunistickej strany. Ako ste zareagovali?

"Bolo to zdesenie! Potešilo ma ocenenie mojej práce od komunistického vedenia, ale zároveň ma ohromil strach, keby zistili, že som rehoľníčka. Samozrejme, že som sa vyhovorila na môj zámer vydať sa a venovať sa v budúcnosti svojej rodine. Ďalej sa už v školstve nedalo pokračovať, tak som si hľadala nenápadné zamestnania v knižniciach a vydavateľstvách."

Ani fungovanie v časoch tajnej Cirkvi nebolo jednoduché - spomínali ste, že ste poznali príklady duchovnej manipulácie, ktorá berie inému človeku osobnú slobodu. Je v cirkvi priestor na kritické myslenie a slobodu?

"Počas totality sme si ako rehoľníčky v prvom rade dávali veľký pozor, aby nás neodhalilo ŠTB, lebo sme žili jednou nohou v base. V rámci podzemnej Cirkvi popri hrdinských príkladoch mnohých duchovných, ktorí zaplatili za svoju odvahu prenasledovaním a väznením, boli aj takí, ktorí silne presadzovali svoje osobné názory a presvedčenia, a pritom oberali človeka o osobnú slobodu. Poslušnosť môže byť zneužitá tak v manželstve ako aj v reholi.  

Duchovná moc má veľkú silu, tak ako peniaze, aj moc ukáže, čo v človeku je. Vnímam, že teraz sa dáva veľký dôraz na rozvoj kritického myslenia a rešpektovanie slobody človeka. Podľa mňa v našej spoločnosti sa teraz učíme kriticky myslieť. Cirkev je tradičná a konzervatívna, v nej pohyby sú pomalšie ako v spoločnosti. V dejinách Cirkvi tu boli vždy osobnosti, ktoré prinášali slobodnejší pohľad.  Tak ako v spoločnosti, aj v Cirkvi je to proces. V posledných rokoch pápež spustil proces zamýšľania sa nad tým, aká Cirkev je, kde každý môže prispieť k spoločnému uvažovaniu. Je to súčasť kritického zamýšľania nad tým, čo sa v nej deje.

Cesta ku kritickému mysleniu je cestou od litery zákona k duchu zákona, cesta od zákona ku vytvárania vzťahu. Vzťah dáva slobodu pýtať sa, pochybovať, byť taký, aký si, mýliť sa, konfrontovať veci, znovu začínať. Podrobovať veci premýšľaniu. Ide o dôveru a nie o služobnícky vzťah, skôr byť oddaný Bohu, človeku a nie poslúchať zo strachu."

Aké je to byť ženou v cirkvi? Mení sa postavenie žien v cirkvi?

"Ježiš mal vo veľkej úcte ženu, mal k žene nekonvenčný prístup. Dal jej pocítiť prijatie a hodnotu, čo bolo v tom historickom období neslýchané, až poburujúce. V Cirkvi postavenie ženy prechádzalo rozličnými etapami. Niektoré mimoriadne ženy radili i pápežom. Neraz sme to aj my samé, ktoré sa staviame do podriadenej pozície. Terajší pápež otvára túto tému a prizýva v mnohých ohľadoch, aby sa dal ženám v Cirkvi väčší priestor. Aj v spoločnosti sa v téme o postavení ženy musí stále opakovať jej dôstojnosť a rovnocennosť. Podľa mňa už to, že sme tu my dve, je znamením vzájomnej otvorenosti Cirkvi a svetskej spoločnosti a zároveň  postavenia žien v oboch prostrediach."

Napísali ste tri knihy o histórii saleziánok a saleziánov na Slovensku. Čo vás pri bádaní prekvapilo, zaskočilo najviac?

"To, že som sa venovala novodobej  histórii bol výsledok mojej osobnej  skúsenosti z totality, ako aj zo skúsenosti najstarších spolusestier, ktoré zažili väznice a sústreďovacie pracovné tábory. Prekvapilo ma, že v cudzine obdivujú ich hrdinstvo počas prenasledovania Cirkvi a  doma je  malý záujem o saleziánsku, či národnú históriu. Kto nepozná  svoje korene a odkiaľ pochádza, nevie, kde kráča. Kto nepozná svoju históriu, bude si ju musieť zopakovať."

Rehoľná sestra Kamila Novosedlíková.  Foto - archív KN 

Ste kresťanská koučka s medzinárodným výcvikom o tom, ako užitočne pracovať s emóciami. Prečo sa saleziánska sestra rozhodne stať koučkou?

"Od mladosti som mala silnú túžbu byť nápomocná ľuďom. Kurzy koučovania boli pre mňa pozvánkou... mať v rukách kompetenciu a zároveň odborne vytvorený nástroj pre službu človeku. Objavovanie múdrosti koučovania postupne prerástlo vo vášeň naplno svoj čas venovať súčasnej živej histórii...človeku, ktorý dnes túži po pokojnom vypočutí, ktorý sa potrebuje zastaviť a nastaviť si hranice, ktorý zabudol, že má v sebe bohatstvo, zdroje, ktoré keď znovu nájde, tak začne v sebe objavovať ďalšie a ďalšie Božie dary."

Ako ste sa vzdelávali?

"V roku 2015 som absolvovala výcvik kresťanského koučingu: Základy koučingu pre pracovníkov v pomáhajúcich profesiách. V roku 2018 som absolvovala kurz Emocionálnej gramotnosti. V roku 2021 som absolvovala 9-mesačný koučovací výcvik v existenciálnom prístupe: Umenie zmyslu, nielen v biznis koučovaní a neskôr na to nadviazal výcvik: Alchýmia profesionálneho koučovania."

Aké je Vaše koučovacie motto, čím sa riadite?

„Dôveruj Bohu, dôveruj klientovi, dôveruj sebe, dôveruj procesu.“ Sprevádzam ľudí premýšľaním, objavovaním seba, darov, možností. Dôležitá vec je stretnúť človeka tam, kde aktuálne je, bytostne ho počúvať, nemoralizovať, byť s ním. To čo považujem za kľúčové je môj osobný a duchovný rozvoj. To ako pracujem, súvisí s tým, kto som aj ako človek."

Venujete sa primárne ženám. Prečo?

"Venujem sa ženám, ktoré hľadajú sprevádzanie na ceste osobného, duchovného alebo profesionálneho života. Myslím si, že z osobnej skúsenosti viac rozumiem prežívaniu ženy. Občas sa objavia aj páni. Koučovanie sa mi javí ako odpoveď na znamenie dnešných čias. Byť vypočutý v bezpečí a s rešpektom, je komodita veľmi vzácna. Mať dovolenie priblížiť sa k srdcu druhého človeka si vyžaduje od kouča odvážnu pokoru a pokornú odvahu. Dnes to považujem za svoju misiu."

Ako vnímajú Vaše klientky, že ste rehoľníčka a koučka? V čom je rozdiel v porovnaní s bežným koučom - koučkou?

"Keď sa ich na to spýtam, tak je to presvedčenie väčšieho bezpečia, niektorí si myslia, že mám tam hore protekciu /smiech/. Poskytujem aj duchovné sprevádzanie využívajúc metódu koučovania. Osobne  sa pripravujem pred každým stretnutím v tichu a v modlitbe."

Poznáte históriu cirkvi. Sama ste kresťankou. Myslíte, že cirkev silnie alebo slabne?

"Viera mi pomáha pozerať na realitu z inej perspektívy a lepšie ju pochopiť. V Cirkvi  sme ľudia, a preto je tam aj to, o čom píšu dejiny aj dnešný život. Cirkev je božsko-ľudská ustanovizeň, a preto je úžasným tajomstvom. Mám istotu, že brány pekelnú ju nepremôžu. Odpoveď na túto otázku by si žiadala dlhší či ďalší rozhovor."

A saleziáni? Kde vidíte ich miesto v spoločnosti?

"My saleziánky a saleziáni sa snažíme byť pri mladých, pri človeku s jeho radosťami aj biedami. Veľké akcie s mládežou sú niekedy potrebné, avšak najtajomnejšie a najhlbšie veci sa dejú pri osobnom stretnutí a načúvaní konkrétneho človeku."

Nedávno ste prijali pozvanie do biznis klubu, medzi podnikateľov a podnikateľky. Povedali ste, že nie ste podnikateľka, ale ste podnikavá. Celkom prirodzene ste zapadli v úplne odlišnom zoskupení ľudí, ktorí boli Vašou prednáškou nadšení. Aké to je pre Vás komunikovať s necirkevným svetom?

"Veľmi ma to baví. Máme sa navzájom čím obdarovávať. Počas totality som bola naplno ponorená do života ľudí zo sveta. Veľmi ma bolí rozdeľovanie ľudí na našich a na tých druhých, teda na dva nepriateľské tábory."

Ste už v dôchodkovom veku, ale naplno rozdávate okolo seba energiu. Aká máte ešte plány či sny?

"Veľmi túžim, aby si ma Pán sám pripravil na naše večné stretnutie. Dovtedy túžim ešte pochodiť po našich slovenských horách a nestretnúť medveďov. A mám veľkú túžbu vojsť do povojnovej Ukrajiny. Stále som volaná, stále vnímam svoje povolanie. Motto z mojej mladosti: „Hľadaj šťastie iných ľudí a nájdeš aj svoje“ som si mierne upravila: “Buď pri ľuďoch, ktorí hľadajú svoje šťastie, ale najprv sa sústreď na nájdenie zmyslu svojho života“.

Celkove sa snažím vychádzať do sveta, ísť za potrebami ľudí, ktoré vidím, túžim priniesť trochu slobody, čerstvého vánku. Ľudí nezaujímajú len zákony a dogmy, ľudia žijú svoj život, svoj biznis. Keď sa tam dostane trošku hodnôt, človečiny, iný náhľad, vzájomné zdieľanie životného príbehu, môže to byť inšpiratívne. Niekedy vie byť vzájomné stretnutie uzdravujúce pre obe strany."