|
Sme znechutení, smutní a nechápeme, kde sa berie toľko zla, kde sa vytratil obyčajný ľudský súcit. Prečo toľko nenávistných statusov a komentárov na margo utečencov? Priznávam, tiež by som mala obavy o svoju rodinu aj svoj majetok, keby na poli pod naším domom chceli vybudovať ubytovne pre zúfalých utekajúcich z domovov. Strach je prirodzená fyziologická reakcia z neznáma, no nemôže byť vysvetlením ani dôvodom pre ľudský hyenizmus! Kde je prameň toľkej hrubosti?
Na mladom sídlisku, na okraji malého mesta vyrástli postupne dva nové rodinné domy. Pri stavbe si bratia vzájomne pomáhali. Stretávali sa, slávili spolu, komunikovali, boli si oporou. Jednému sa prirodzene darilo o niečo viac. Bol pracovitejší, zručnejší, lepšie hospodáril s peniazmi, mal pekný vzťah so svojimi malými deťmi aj so ženou. Medzi bratmi začali vznikať prvé susedské nedorozumenia. Utriasli sa, vinník uznal chybu, pomerili sa. Konflikty však pribúdali, kvôli banalitám. Prerástli v nenávisť. Ten, čo sa mu pôvodne darilo viac, nedokázal pochopiť, trápil sa, posmutnel a už sa viac netešil z plodov svojej námahy. „Kain" sa mu nevedel pozrieť do tváre, zabudol mu meno, nenávisťou očkoval aj ostatných. Po čase jeden z nich ťažko ochorel...
Dvaja, zaláskovaní každou bunkou svojho tela, si pred oltárom sľúbia vernosť. „Nikdy Ťa neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, budem Ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“ O pár rokov, keď ružová nadobudne pestré farby reality, stoja pred súdom dvaja úhlavní nepriatelia, rozhádaní a znenávidení až do špiku kostí. Z lásky splodené, oboma milované dieťa sa stáva pingpongovou loptičkou v neférovom zápase rodičov.
Svokra preklína ženu svojho syna, matku svojich vnúčat. Nevesta sa nedokáže vtesnať do úzkoprsých predstáv o ideálnej konzervatívnej žienke domácej. Nemá správny rodokmeň a navyše má svoj názor a vie ho aj prezentovať. Nechodí zahalená od hlavy po päty. Jej telesná hmota nezodpovedá kritériám. Deti vychováva po svojom, popri zodpovednom vedení domácnosti získala aj diplom. Má živý temperament. A to sa neodpúšťa!
Syn (dcéra) naveky zanevrie na svojich rodičov. Nedokáže zabudnúť a odpustiť ťažké detstvo. Viac nechce mamu, otca vidieť, neželá im nič dobré.
Máme vôbec právo očakávať, že budú vedľa seba žiť v mieri a porozumení dve rozdielne náboženstvá, radikálne odlišné politiky, národnosti, farby pleti, bohatý vedľa chudobného, hladný vedľa sýteho, hlúpy vedľa múdreho, ..., keď zlyhávame na elementárnych úrovniach? Prečo mnohé rodiny aj na našom krásnom katolíckom Slovensku prestávajú byť miestom lásky, porozumenia, tolerancie, odpustenia, spolupatričnosti, úcty a vzájomnej pomoci? Ľudstvo predsa nemôže byť zdravé, keď základné bunky chorľavejú!
Prečítajte si aj Nie je pacient ako pacient
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
