|
Z predchádzajúcej spomienkovej knihy – rozhovoru s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov – si spisovateľka Jana Juráňová odniesla viacero načatých príbehov. Jeden z nich sa stal inšpiráciou pre prózu Nevybavená záležitosť (ASPEKT 2013), ktorá sa dostala aj do finálovej desiatky prestížnej literárnej ceny Anasoft litera.
Autorka sa cez príbeh mladej ženy na starom portréte ponára do životov iných, aby do nich vtiahla aj nás: so zmyslom pre kontrast detailne zachytáva priestory, do ktorých jemne a hĺbavo skicuje postavy svojej prózy (ja-rozprávačku, Editu, Mačku, Soňu, Marišku...) a ich komunikáciu s okolím. V útržkoch minulosti sa tu zrkadlí súčasnosť a naopak.
*
Mačka dnes v noci neprišla. Trochu ma to rozrušilo. Nechcem si predstavovať to najhoršie. Trojnohá mačka v nepriateľskom svete. Veľmi dúfam, že sa jej dnes večer len nechcelo prísť, ale pristihnem sa pri tom, ako ma to mrzí. Stala som sa citovo závislou od mačky. Hlavne, že si to viem priznať, poviem si. A stále ju vyzerám. Otvorím okno a dívam sa do tmy. Viem, že by bolo trápne dať na okno misku s jedlom, lebo nechodí kvôli tomu. Ale keď tam tú misku dám, bude vedieť, že som ju čakala. Urobím to, kým pôjdem spať.
No ešte predtým si otvorím fľašu červeného a uvažujem, kam tú prázdnu fľašu vyhodím, aby ma suseda, ktorá chodí po odšťavovač, po záhradné nožnice a iné veci, nevidela a nerozchyrovala o mne, že sa tu sama opíjam. Nevýhoda dediny. Aby o vás v hypermarketoch vedeli všetko, vymysleli zákaznícke karty, body, zľavy a podobne. Tu na dedine nič z toho netreba, stačí nahlas pošuškať susede oproti, aha, hentá sa potajomky po večeroch opíja, od tamtej išiel v noci nejaký chlap, no nečudo, osamelá ženská... Keď som si minule kúpila drahší syr, olivy a víno, suseda sa ma pýtala, či čakám návštevu. Spočiatku som jej nerozumela, len potom som si uvedomila, že vidí, čo nesiem z obchodu. Povedala som, že áno a ona sa hneď opýtala, kedy presne a kto má prísť a či nechcem, aby mi napiekla zákusky. Tak som jej poďakovala a povedala, že si napečiem sama a ignorovala som otázku, kto má prísť. Pýtala sa, aký mám recept. Povedala som, že jej ho potom napíšem.
„Tak sa tešíte, že nebudete chvíľu sama, čo?“ pýtala sa, hoci ja som si myslela, že sme už rozhovor skončili.
„Ja som rada sama. Vy nie?“
„Nie, ja nevydržím. Len čo starý odíde do šenku, musím si pustiť televízor, ináč ma mrle žerú.“
Pred časom som urobila chybu a pozvala som ju domov, lebo bola zvedavá, ako mám dom upravený zvnútra. Ako vysvitlo, architekt ju tam nikdy nepustil a zrejme vedel, čo robí. V duchu som videla, ako by sa môj muž smial. Neviem, prečo som si myslela, že keď ju raz pozvem dovnútra, že potom už budem mať od nej pokoj.
„A to načo je vám toľko knižiek?“
„Na čítanie.“
„To ste všetko prečítali?“
„Niečo áno, niečo som len prelistovala, niečo si ešte prečítam.“
„Na to len prach sadá, ja mám doma len Sväté písmo, Angeliku a...“
Nedopovedala, lebo sa čudovala, že vnútrajšok domu nie je podelený na izby.
„Toto som ešte nevidela. Jak stodola. To sa vám tu dobre býva? Ja keby som nemohla plieskať dvermi, keď ma môj starý najeduje, ja by som ochorela. Vás teda nemá kto jedovať, je to smutné, čo?“
„Muž mi zomrel, to viete.“
„Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.“
Vyslobodzujúco zazvonil telefón, volal syn. Konečne. Chvíľu sa zdalo, že suseda bude počúvať náš hovor, nechystala sa odísť, a tak som synovi povedala do telefónu: „Hneď, len vyprevadím pani susedu.“
„Trafím aj sama, zbohom,“ odfrkla a vytrielila.
Syn sa ma pýtal, či som si našla kamarátku. Keď som mu povedala, aké mala komentáre na môj dom, výborne sa na mne bavil. A keď som mu porozprávala o tom, že susedin muž chová aj morské prasa, aby do seba nabralo všetky choroby ostatných zvierat, povedal mi, nech si aj ja kúpim morské prasa. „Pri mne by hneď zdochlo, nabralo by do seba všetky moje frustrácie a zúfalstvá a ja by som mala problém, ako tú mŕtvolku pochovať a kam.“
„Mama, ty si morbídna,“ povedal a smial sa pritom.
Keď si na to spomínam, uvedomím si, že dcére som o príbehu Edity a Mariky nepovedala ani slovo. Telefonujem s ňou pravidelne, no odkedy som našla na povale kufor s obrazom, listami a zápiskami, rozprávam sa s ňou len o jej práci, o jej vzťahoch, hovorím jej banality o tom, čo som robila v záhrade a čo som si nakúpila. Ani o Soni som jej nehovorila. Bojím sa, že by si myslela, že som sa na staré kolená zbláznila a hľadám si náhradné životy.
Keď sem za mnou príde dcéra s mužom alebo syn a uvidia na stene portrét Edity, určite sa ma budú vypytovať, kde sa tu ten obraz vzal. A ja im poviem, že som ho našla na povale v kufri, nikto sa k nemu nehlási, architekt, ktorý dal dom zrenovovať, ho nechce a keby aj chcel, bol by problém, ako mu ho poslať cez oceán. Možno len tak bokom poviem, že tá žena zomrela cez vojnu, že sa v kufri zachovali listy, ktoré dostávala od známych a kamarátky, že sú tam koncepty jej listov, ktoré posielala, takže sa dá poskladať útržok jej príbehu. A že sú tam zápisky jej slúžky, ktorá u nej slúžila, kým ju neodvliekli... Možno mi povedia, že takých príbehov sa vynára čoraz viac a ľudia sú z toho už unavení. A ja už nebudem pokračovať, veď načo.
*
Hľa, na pár piadí si mi dní nameral
a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou.
Veru, len zdaním je bytie človeka,
Každý sa mihne ako vidina.
*
Toľko Žalm 39, značený aj ako (38).
Znovu otvorím škatuľu s listami, zápiskami a výstrižkami. Triedim ich, dávam bokom všetko, čo som prečítala. Medzi výstrižkami z novín je malý štvorček poskladaný z prieklepového tenkého papiera, nahusto popísaný strojopisom.
*
Keď som slúžila u pani Edity, naraz sa strhlo také nešťastie. Paniu aj s pánom niekam odvliekli. Ja som zostala v dome sama. Nevedela som, kam sa mám podieť, teda, musela som sa vrátiť domov. Ale nevedela som, čo s tým domom. Nevedela som ani, ako mám nájsť pani Editu s mužom. Len čo pani s pánom odišli z domu, ešte som ani nestihla pozatvárať všetky skrine a dvere, vrazil do domu richtár. Povedal mi, aby som sa pratala, ak si chcem zobrať, čo je moje, nech si to rýchlo vezmem. To bolo veľmi strašné. Svoje veci som si teda narýchlo pobalila, veď toho nebolo veľa. A vtedy som si všimla, že v dome zostal obraz, tá podobizeň panej. Prišlo mi ho ľúto. Pani tu nebola, a jej obraz áno. Veľmi som sa rozplakala, ale richtár behal po dome ako zúrivý pes, bála som sa, že ten obraz nájde a bohviečo s ním spraví. Tak som ten obraz schmatla a vložila som si ho pod bielizeň na spodok starého kufra. Ten kufor mi darovala pani, ešte keď bola v dome. Smiala sa, že až ju nahnevám a vyhodí ma zo služby, nech sa mám do čoho pobaliť. Ja som vedela, že ma nechce vyhodiť. Ale radšej keby ma vyhodila, ako som mala toto zažiť. Tak mi u nej bolo dobre! Kufor som teda vliekla vedľa seba a richtár na mňa zrúkol, či som nič neukradla. Zľakla som sa, že mi ten kufor prehľadá. Ale kývol nado mnou rukou a ja som sa pratala rýchlo preč. Dupal po byte, bral všetko, čo mu padlo pod ruku. Vtom som si spomenula, že som tam nechala kabátik, čo mi pani darovala, ale už som sa tam nevracala. Celou cestou som plakala aj som sa potkla, lebo som cez slzy nevidela kameň na ceste. Našťastie som nespadla. Lebo keby sa mi kufor rozletel a obraz by sa bol poškodil, nechcem ani domýšľať! Obraz panej je teda v kufri. A ešte k tomu som, keď sa richtár nedíval, schmatla aj drevenú kazetku s listami a nejakými zápiskami. Nikdy som ich nečítala. Nie sú moje. Ale keď som si predstavila richtára, ako sa v tom hrabe, až mi srdce prestalo biť. Ešte v mojej prítomnosti začal prehrabávať šuflíky, ani mu nevadilo, že sa naňho pozerám. Určite tam našiel pánove veci, ale to som už nestihla schovať. Skríkol na mňa, nech sa pracem. Vytiahol zo zásuvky akýsi peniaz, poťažkal ho v ruke a strčil do vrecka.
(...) Doma som kufor s obrazom a listami strčila pod posteľ. Potom som dlho plakala. Aj som sa modlila, aby som sa s pani Editou ešte niekedy stretla a mohla jej to všetko odovzdať. Ale Boh ma nevyslyšal. Potom som ešte v tom istom roku stretla starú Cigánku Hermínu. Plakala, pýtala sa ma na pani Editu, či neviem, čo s ňou je, lebo vraj sa dopočula, že ju odvliekli ako všetkých Židov. To som jej potvrdila. Povedala mi, že jej pani občas dala nejaké šaty pre jej dcéry a aj zarobiť. Hermína jej nosila z lesa jahody, maliny, všetko som jej ani nerozumela, lebo strašne skuvíňala. Len som sa na ňu dívala a ona si začala trhať vlasy. Dvíhala ruky k nebesiam a kričala: Bože, kde si, kde si? A odišla smerom k domom na kraji dediny.
Ani som nevedela, že pani Edita brala od Hermíny lesné plody.
Obraz je v kufri. Nikdy som ho nezavesila na stenu.
Mária Hudecová, rodená Hnúšťavová, osemdesiattriročná. Zapísala vnučka Jarmila Krkošková.
Prečítajte si aj Jana Juráňová: Hodinu po saune je žena najkrajšia
