Rodina Karlić z Paladini sa už tri generácie venuje zberu hľuzoviek na pobreží chorvátskej časti Istrie. Huby konzervujú, sterilizujú, spracúvajú na pasty, maslo či dochucujú nimi olivové oleje. Spracované, ale aj čerstvé hľuzovky dodávajú do 600 reštaurácií a 24 krajín sveta. Okrem predaja hľuzoviek organizuje rodina Karlić pravidelne verejný zber hľuzoviek. Jedného takéto zberu sme sa zúčastnili aj my.

V samotnom srdci Istrie, neďaleko chorvátskeho mesta Buzet, sa vo vlhkej pôde okolitých lesov nachádza vzácny poklad, ktorý voľným okom nevidieť. Hľuzovka. Podzemná huba a zároveň najdrahšia potravina na svete. Napriek nenápadnému vzhľadu sa vyznačuje charakteristickou vôňou a jedinečnou chuťou. Nemožno sa preto čudovať, že je hľuzovka celosvetovo považovaná za vrchol gastronómie a vyhľadávanú delikatesu.

Tradícia rodiny Karlić

Zberu hľuzoviek sa v tejto oblasti venujú už tri generácie rodiny Karlić z Paladini, ktorú sme navštívili. Hrbolatou a zaprášenou cestou sme dorazili k malebnému komplexu priamo uprostred hľuzovkových lesov. Moderné zariadenie a upravená záhrada vypovedajú o prekvitajúcom rodinnom biznise, nebolo to tak ale vždy.

Zber hľuzoviek v chorvátskych lesoch. Foto - autorka

“Tradíciu zberu hľuzoviek začal pred vyše päťdesiatimi rokmi môj starý otec Ivan,” rozpráva pre Ženy v meste najmladšia členka rodinného podniku, len 24-ročná Ivana Karlić. “Firmu však založila až moja mama, ktorá v tom čase nemala dom, prácu a ani peniaze navyše. Ľudia si mysleli, že sa zbláznila, keď chce miesto práce zbierať hľuzovky.”

Ivanina matka však dobre vedela, čo robí. Stala sa prvou ženskou zberačkou hľuzoviek v Chorvátsku a pôvodne malá firma, ktorú založila, sa začala rozrastať, keď sa k nej pripájali stále ďalší členovia rodiny.

Fenky myslia na hľuzovky

Prvé, čo počujeme, keď vstupujeme na pozemok rodiny Karlić, je neutíchajúci štekot psov. Ich počet sa pohybuje od desať do dvadsať podľa toho, koho sa opýtate. “Psov milujeme a s bratom neustále prinášame nových. Pred mamou radšej skutočný počet ani nespomíname!,” smeje sa Ivana. Prekvapivo nezáleží na plemene psa, ktorý sa má stať profesionálnym lovcom hľuzoviek. Samotný výcvik trvá tri roky a oveľa podstatnejšie sú čas, trpezlivosť a energia, čo do výcviku členovia rodiny investujú.

“U nás trénujeme len fenky,” vysvetľuje Ivana a poškrabká za ušami malého bieleho miešanca, ktorý sa k nej ako raketová strela nadšene prirúti, “Samci totiž myslia len na feny. Na rozdiel od nich, feny majú čas myslieť aj na hľuzovky.”

Ivana Karlić vyrástla uprostred hľuzovkových lesov. Do rodinnej firmy sa aktívne zapája už od malička. Ako štrnásťročná začala pomáhať mame, ktorá nevedela dobre po anglicky, s propagáciou firmy. Po skončení strednej školy rodinný podnik na čas opustila. “Chcela som vyskúšať v živote aj nové veci, preto som odišla študovať marketing do Záhrebu. Chvíľu som pracovala pre miestne noviny aj televíziu a hoci som mala svoju prácu rada, nebolo to ono.” vraví Ivana.

“Je to príliš rušné mesto a je tam príliš málo psov. Ťahalo ma to domov.” K rozhodnutiu vrátiť sa do lesov pri chorvátskom pobreží prispelo aj zemetrasenie, ktoré Chorvátsko zasiahlo začiatkom roku. Ivana cítila, že jej miesto je pri rodine. Najprv si chcela vyskúšať prácu v rodinnom podniku na pár mesiacov, ale to sa zmenilo. Ivana, ktorá má cit pre marketing a rozumie hľuzovkám, pomohla rodine vytvoriť stále populárnejšiu atrakciu v lesoch neďaleko mesta Buzet - verejný zber hľuzoviek.

Na zbere hľuzoviek

Miestom, kde hľuzovky rastú, je Motovunský les, ktorý patrí k posledným svojho druhu v Stredomorí. Je chránený a akákoľvek činnosť, ktorá by mohla narušiť ekosystém lesa je zakázaná. S jedinou výnimkou, a to je zber hľuzoviek. Zber hľuzoviek si vyskúšame aj my. Spolu s nami sa v aute vezú aj dve profesionálne psie lovkyne, mladá Gitza a skúsená Istra, pomenovaná po regióne, v ktorom sa nachádzame.

Čierna hľuzovka, vyhľadávaná delikatesa s charakteristickou vôňou. Foto - autorka

Cesta trvá sotva desať minút a my sa ocitáme na počiatku rozsiahlej plantáže dubových stromov. Práve dub spolu s lieskou je považovaný za optimálne prostredie na rast hľuzoviek. Tieto podzemné huby rastú v harmonickej symbióze s koreňmi stromov, navzájom si dodávajúc minerály a živiny. Na rozdiel od čiernej hľuzovky, dostupnejšej a rozšírenejšej varianty, sa ložiská bielej hľuzovky nachádzajú nižšie v údolí pri pretekajúcej rieke Mirne.

Je to práve biela hľuzovka, vyskytujúca sa len v Chorvátsku a Taliansku, ktorá je najdrahšou potravinou na svete. Jej cena sa šplhá až k 1200 eurám za kilo. “Biela hľuzovka nerastie po celý rok, nájdeme ju len od októbra do decembra. Zber jednej malej hľuzovky zaberie aj štyri hodiny,” vysvetľuje Ivana a opatrne nám podáva drobnú, nenápadnú hubu. Ak by sme nevedeli, že je to vyhľadávaná delikatesa, ani si hľuzovku nevšimneme.

Pomáhajú aj divé svine

Zbierať hľuzovky chodia členovia rodiny Karlić každý deň na sedem hodín do lesa. Ak je vrchol sezóny, medzi stromami trávia aj pätnásť hodín denne.  Čierne hľuzovky majú rady teplo a slnko, preto sa často nachádzajú len niekoľko centimetrov pod povrchom. Netrvá dlho a Gitza sa nadšene rozšteká. Podarilo sa jej nájsť prvý dnešný úlovok a oprávnene je na seba hrdá. Hľuzovku musíme opatrne vykopať spod zeme pomocou špeciálnej motyky. Pretože huba je asymetrická, nikdy dopredu nevieme odhadnúť skutočnú veľkosť. Jamku po hľuzovke opäť zahrabeme.

Hľuzovky sa rozmnožujú pomocou spórov a v zahrabanej jamke môže tak čoskoro vyrásť nová huba. Kým Gitza čaká na zaslúženú odmenu, dozvedáme sa tajomstvá ideálnej pôdy pre rast hľuzoviek. Plantáž, ktorá patrí rodine Karlić už celé generácie, sa vždy využívala na poľnohospodárske účely. Zemina je preto bohatá na minerály a kyslík. Nečakaným pomocníkom pri vysádzaní hľuzoviek sú aj miestni obyvatelia lesa, divé svine. Tie vyhľadávajú hľuzovky opodiaľ v otvorenom lese a na plantáž prinášajú vo vlastných výkaloch nové spóry na rozmnožovanie húb.

Ivana Karlić: Zvládam prácu aj rodinu

“V hľuzovkových lesoch pracujem tak osem mesiacov, zvyšok roku mám voľno,” vysvetľuje nám Ivana ako nachádza balans medzi prácou a oddychom. Ak sa jej zdá neustála komunikácia s klientmi a marketing, ktorý má v rodinnej firme na starosti, príliš stresujúcim, jej odpoveďou je opäť les. “Keď je toho príliš veľa, nechám doma telefón, zoberiem psy a idem do lesa. Ten ma vždy nabije novou energiou.” Hektický život v Záhrebe jej nechýba. Ak zatúži vidieť kamarátov, nasadne do auta a za hodinu je v centre diania.

Počas voľného času Ivana nevysedáva doma, práve naopak. “Milujem cestovanie, dalo by sa povedať, že som od neho závislá,” priznáva. “Kedykoľvek sa naskytne príležitosť, balím kufre a vyrážam na cestu za novým dobrodružstvom. Najbližšie sa chystám s mamou do New Yorku. Toľko pracuje, že si dovolenku veľmi zaslúži.” V rodinnom podniku začal nedávno pracovať aj Ivanin manžel Anđelko. Svadbu Ivana neplánovala, vždy sa považovala za cieľavedomú ženu, pre ktorú je kariéra na prvom mieste.

“Proste sa to stalo. Pre mojich priateľov to bol veľký šok, odmalička som im hovorila, že sa nikdy nevydám. Uvedomila som si však, že zvládnem oboje.” Pre Ivanu je manžel veľkou oporou. Keď o ňom rozpráva, úsmev jej nemizne z tváre. “Vždy stál pri mne a posúval ma vpred. Neustále ma motivuje, aby som bola lepším človekom.”

Donut s hľuzovkou na rozlúčku

Náš zber bol medzičasom úspešný. Nájdené hľuzovky si nemôžeme odniesť domov ako veľmi drahé suveníry. Namiesto toho nás však pri návrate do domu rodiny Karlić čaká bohaté pohostenie. Hlavnou prísadou je, ako inak, hľuzovka. Vychutnávame si aromatický syr, pomazánky a dokonca aj domáci donut s hľuzovkou. Otestujeme sladké likéry, ktorých chuť sa priam rozplýva na jazyku. Neodoláme, musíme si z nich nakúpiť do zásoby. Ivana s nami prebehne z jedálne do obchodíku vo vedľajšej budove. Napriek tomu, že firma prosperuje, vidí priestor na zlepšenie. “Stále nám pribúdajú nové aktivity, je skutočne náročné celý podnik zmanažovať,” priznáva.

Foto - autorka

Budúci rok sa chystá otvoriť vlastnú firmu, ktorá sa bude zameriavať hlavne na turistický lov hľuzoviek. “Ľahšie si zorganizujem prácu. Tento rok som začala so zberom bielych hľuzoviek a budúci rok by som chcela začať s nočným zberom hľuzoviek. Myslím, že ľudia si tak unikátny zážitok zamilujú, bude to úžasné dobrodružstvo!” Keď nám Ivana opisuje degustáciu pokrmov pri zapadajúcom slnku a lesný zber s baterkami uprostred noci, nemožno nesúhlasiť.

Lúčime sa s členmi rodiny Karlić, ktorí dokázali obdivuhodnú vec. Počas troch generácií z takmer ničoho vybudovali prekvitajúci rodinný podnik. Podľa Ivany zber hľuzoviek nie je prácou, ale životným štýlom. “Som na seba hrdá, že to, čo robím, robím dobre. A zároveň robím to, čo milujem. Za nič by som to nevymenila.” A čo keby hľuzovky neexistovali? “Vyrastala som so psami. Vždy som chcela byť blízko psov. Ak by som nepracovala v našej firme, určite by som sa starala o psov alebo ich cvičila,” uzatvára Ivana s úsmevom.

Ako na zavolanie sa spoza rohu vynára hviezda dňa, lovkyňa hľuzoviek Istra. Kýva nám chvostom, až kým nezmineme hrbolatou cestou za rohom.