|
Mimoriadne otvorený, vtipný a miestami veľmi vážny. Taký je herec Juraj Slezáček vo svojej knihe Ako sa stať celebritou, pri ktorej mu sekundovala novinárka Silvia Lispuchová.
„Musím uznať, že rakovina ma zaskočila. Ťažko povedať, čo by sa stalo, keby... Keby na tú chorobu neprišli. Zrejme by som bol šťastnejší a spokojnejší, keby som sa to nedozvedel. Vlastne na ňu prišli náhodne. Mal som problémy s paradentózou, chcel som iba nové zuby – a mám toto,“ píše vo svojej knihe Ako sa stať celebritou Juraj Slezáček.
Pozrite si VIDEO z krstu knihy:
Nie každý dokáže otvorene hovoriť o zákernej chorobe, akou je rakovina. Herec Juraj Slezáček medzi nich patrí a urobil to dokonca s trpkým humorom, ktorý je preňho taký typický.
„Keď sa prevalilo, čo mi vlastne je, opäť sa potvrdilo, že pokiaľ máte rakovinu, niektorí ľudia sa vám priam boja zavolať, spýtať sa, ako sa máte,“ píše v knižke obľúbený herec. „Domnievajú sa, že je neslušné či vtieravé otravovať trpiaceho človeka. Moji hereckí kolegovia neboli výnimkou.“
Prečítajte si úryvok z novinky Juraja Slezáčka Ako sa stať celebritou:
Vitajte na onkológii, kedy zase prídete?
Z divadla som neodišiel zatrpknutý, vôbec nie, prišla choroba, tá to vyriešila. Keď mi oznámili, že je to rakovina, nezrútil som sa. Niežeby som vyskakoval od radosti, ale tušil som to.
Príliš veľa času som prežil v špitáloch, vedel som, koľká bije. Spomenul som si na jedného primára urológa, keď som mal patálie s bruchom, poslali ma na vyšetrenie aj k nemu. Niečo mi vrazil do mojej mužnej pýchy, a ja som bol presvedčený, že udrela moja posledná hodina.
Po vyšetrení ma zavolal k sebe: „Dáte si kávičku, mladý človek?“
„Dám,“ chabo som súhlasil a snažil sa zvyknúť si na to, že – na moje prekvapenie – ešte stále žijem.
„Koľko máte rokov?“ pokračoval v previerke mojej osobnosti primár.
„Štyridsaťjeden,“ odpovedám, ako sa patrí.
„No, mladý človek, to máte pekne posraté.“
Bol to dobrý prognostik.
Kuriózne je, že keď moje telo navštívila rakovina, prestala ma bolieť noha. Ono to asi naozaj platí nielen o ľuďoch, ale aj o chorobách – silnejší má navrch. Pred časom mi museli odrezať prst na nohe. Ešte aj cievy mám nafigu. A pri všetkej tej smole som mal vlastne šťastie, že to nebola cukrovka. Prst mi síce chýba, ale pri chodení mi to neprekáža, pokiaľ ti nerežú pätu alebo palec, beháš ako predtým.
Povedali mi – Mali by ste prestať fajčiť –, nenápadne pripomenuli, že som si cievy zničil sám...
Múdri doktori, a ochotní. Ešte ako riaditeľ divadla som neraz volal kamarátom doktorom, keď naši zamestnanci potrebovali pomoc. Vždy mi vyšli v ústrety, a nešlo len o hercov.
A ja – ako človek, ktorý bol a, žiaľ, aj stále je pomaly viac v nemocnici ako doma – som mal vždy problém, ako sa lekárom odvďačiť. Dnes sa veľa rozpráva o tom, ako berú úplatky, natŕčajú vrecká... Doteraz som sa s tým nikdy nestretol. Iste, existujú aj takí, ktorí očakávajú všimné skôr, ako do teba zaboria skalpel – v tom prípade sa moja debata končí. Ibaže keď sa chcem niekomu poďakovať za jeho prácu, za to, že mi naozaj pomohol, čo je koho do toho, keď mu niečo dám?! Stále si myslím, že peniaze sú najlepším riešením. Môžem mu darovať obraz, ibaže sa mu nemusí páčiť... Mám s tým svoje skúsenosti. Istý čas som veril na prekvapenia a pokúšal sa manželke kupovať darčeky – ku všetkému mala výhrady.
„Vyber si sama,“ vyriešil som situáciu – a spokojní sme obaja.
Inak, mená zdravotníckeho personálu ešte aj z mojich slávnych špitálnych čias na Bezručke mám doteraz uložené v hlave. Aj po tridsiatich rokoch si stále pamätám, že vrchná sestra sa volala Lydka Kubicová, staničná Zuzka Borguliaková a bežná sestrička Darina Droberiarová, a ešte tam boli Janky a jedna Evička. Aj nedávno, keď som bol v špitáli, sestričky na mňa veselo volali: „Vitajte, kedy zas prídete?“
Povzbudivé. V časoch hlbokého socializmu bolo v kádrových posudkoch zaznačené, či je jednotlivec vyrovnaný s náboženskou otázkou, či pochopil vstup vojsk Varšavskej zmluvy a či je v kolektíve obľúbený.
Poslednú kolónku – v kolektíve obľúbený – som, vyzerá to tak, splnil na sto percent. Sestričky na onkológii sa na mňa vždy krásne usmievali. Za ich milotu som im nosil malinovú tortu z mojej reštaurácie. Neviem, ako ju robia, ale je fakt skvelá. Akurát ja ju jesť nemôžem. Chýbajú mi zuby, čo je veľmi nepríjemné, som kaviarensko- reštauračný typ, rád si dám niečo chutné pod zub, ibaže pod aký? Trápim sa s rakovinou a po absolvovaní liečby, ktorá sa skončila pred Vianocami, sa v zásade cítim v zmysle svojho veku a diagnózy, ktorá sa ma drží. No neporovnateľne lepšie v porovnaní s tým, čo som prežil. Som hlboko presvedčený, že aj rakovina, ktorej sa každý tak bojí, sa dá zastaviť. No ako to vyzerá, za cenu iných komplikácií. Mám len chabú nádej, že nejaké tie zuby v dohľadnom čase vôbec budem mať. Čítal som tie články o známych ľuďoch – Zvíťazili nad rakovinou... – a o dva roky ich to chmatlo niekde inde. Všetci tvrdia, ako dobre vyzerám, ale to je momentálny, nie definitívny stav.
Zvláštne, že práve to, pred čím ma najviac varovali – ožarovanie, som prežil vcelku dobre, hrozné boli dva týždne, ktoré nasledovali potom. No aj toto trápenie doznelo, stav sa mi výrazne zlepšil. Aspoň istý čas to tak vyzeralo – tešil som sa predčasne.
Opuchlo mi líce, začala ma bolieť sánka, objavil sa zápal...
Ak som predtým mal problém normálne jesť – manželka mi musela všetko mixovať –, teraz som už nedokázal poriadne skonzumovať ani zemiakovú kašu. Nemohol som dobre otvoriť ústa. Konzumácia jedla, pre väčšinu ľudí pôžitok, sa pre mňa zmenila na hotové utrpenie. Výrazne som schudol.
Najradšej som utekal preč z domu, lebo keď som si ľahol, nemohol som spať. Aby som od bolesti vôbec zaspal, musel som brať lieky na spanie. Bol som morózny, smutný, nasrdený, jedovatý, nevrlý... vzápätí ma to mrzelo.
Muž, a to hovorím sám proti sebe, je veľmi samoľúby tvor, oveľa ťažšie ako žena zo seba dostane: Prepáč, mrzí ma to.
Vravím z vlastnej skúsenosti.
Viem, že svojou nervozitou trápim moju milú ženu, plnú obáv o mňa.
„Nevstávaj prudko z postele, zatočí sa ti hlava! Dávaj si pozor, to by si nemal!“
Nebol som na to zvyknutý. A nechce mi veriť, že aj takíto chorí ako ja môžu šoférovať, nevie to, čo viem ja, že keď si sadnem za volant, nič ma nebolí. Preladím, sústredím sa na jazdu a na bolesti zabúdam.
„Môžem ísť autom do Piešťan?“ radil som sa dokonca so svojím stomatochirurgom, ktorý – na moju smolu – moju rakovinu odhalil.
„Ak sa cítiš dobre,“ dal mi požehnanie na cestu a vedúci reštaurácie, kam chodievam, pridal praktickú radu: „Choď, len žena ti do toho šoférovania nesmie kibicovať.“
A do Piešťan sme išli.
Bol som na kontrole, chlácholili ma – je to výborné, ale je mi jasné, že dobré to už nebude nikdy. No ak si páni doktori myslia, že ma ešte raz dostanú na chemoterapiu, sú na veľkom omyle.
A predstava, že by mi niečo rezali v ústach, že by som mal prísť o časť sánky, sa mi zdá hrozná. Nemysliteľné. Nie, nepochybujem o ich odbornosti, zručnosti. Dôverujem lekárom, že by urobili, čo je v ich silách. No ležať na nejakom oddelení nevládny, napojený na hadičky, odkázaný na to, kým niekto podo mňa podloží misu... Aj by som si zaplatil osobitnú izbu, no nemajú.
Možno, keď tam človek už je, všetko mu je jedno.
Napokon, zažil som to, ale bol som mladší, choroby som lepšie znášal. Teraz...
Miestami som bol na tom psychicky dosť zle, ale na nejakú samovraždu nemám dosť síl. Nechcem uvažovať o smrti, no temným myšlienkam sa vyhnúť nedá. Neľutujem seba, ale skôr svoju ženu, že ostane sama, deti nemáme...
Rakovina je zvláštna choroba, donúti ťa uvažovať nad tým, čo si dovtedy vytesnil do kúta, prinúti prehodnocovať.
A humor je jeden zo spôsobov, sebaobrana, antibiotikum, ako sa nad ňu povzniesť. Nehovorím zvíťaziť, ja som slabý – a ona je sakramentsky silný, vytrvalý súper. Humor však pomáha pri všetkom v živote. Na rádioterapiu som si chcel dať doniesť pianíno, aby som si tam občas zabrnkal, keď už tam chodím ako na klavír.
Rakovina je zvláštna choroba a človek smiešny tvor. Narodíš sa, začneš cucať nejaké mlieko od mamy, potom ti strkajú nejaké cumle, sŕkaš z fľaše – a napokon skončíš pri sŕkaní cez slamku (čo je môj prípad – sŕkam nejaké výživné drinky, ktorými sa onkologickým pacientom snažia prinavrátiť silu) a s plienkami (čo ma, dúfam, nikdy nepostihne).
Treba si včas uvedomiť, že je to tak, keď to naozaj príde, aspoň nebudeš zaskočený. Šťastie má ten, kto v relatívnom zdraví potiahne do nejakej deväťdesiatky a jeho jediný problém je, že strojček v uchu, ktorý mu nanútili, aby lepšie počul, občas zapípa.
Spomenul som si na jeden fór, ktorý s pasiou hovorieval Mišo Dočolomanský.
„Okamžite operujte!“
„Čo je? Čo sa stalo?“
„Ja iné počujem a iné vidím.“
Aj ja sa niekedy nestačím čudovať, ako sa jeden deň cítim hrozne, a o niekoľko dní výrazne lepšie. Rakovina človeka stále prekvapuje. Stačí, aby sa ti trochu polepšilo, a zas ťa baví žiť, a už nechceš spomínať, ako ti ešte nedávno bolo zle, ako si už bol jednou nohou na inom brehu.
Aj ja som si myslel, že v divadelnej hre Chrobák v hlave, kde s nami kedysi hrali nebohí Mišo Dočolomanský i Ferko Zvarík, sa viac nepostavím na javisko. Za dvadsaťpäť rokov som v nej chýbal iba jediný raz a len pomaly som sa vyrovnával s tým, že rolu doktora Finacha si viac nestrihnem. Ja totiž nie som ten typ herca, ktorý túži zomrieť na javisku.
A náhle som sa rozhodol: „Ešte to skúsim!“
Keď to počula moja žena, odmietala sa so mnou baviť.
Bol som slabý, krútila sa mi hlava, mal som závraty, bála sa o mňa. No zo dňa na deň mi bolo lepšie, a tak som si povedal, že kolegov nenechám v štichu, no hlavne som to chcel urobiť kvôli sebe, že to ešte dokážem. Iste, bol som si vedomý, že to bude náročné, že ma čaká niekoľko hodín záťaže, predstavenie a pred ním skúška. S Emilom Horváthom máme v hre jeden komplikovaný dialóg a pred každým predstavením si ho zopakujeme. Roky je to akýsi náš rituál, hoci s pamäťou som ja nikdy nemal problém, a nemám ani doteraz. Stačí, aby som prišiel do divadla, obliekol si kostým – a okamžite sa preladím do úlohy, ktorú idem hrať, a text mi mimovoľne naskočí. A tak som znovu stál na javisku a tešil sa z toho, že som tam, aj keď som sa nad tento pocit už cítil povznesený... Však som sa nahral dosť, mal som funkcie. Začínal som príliš mladý, často to bolo až príliš namáhavé... Všetkého bolo až príliš. A možno sa mi to vypomstilo a moja choroba je práve toho dôsledkom.
Prečítajte si aj Nechajte babku a dedka vyrozprávať sa
