Presťahovali sme sa. Žijeme v meste a pritom na dedine, v hlavnom meste a pritom na periférií. Mnohí nás odrádzali, no my sme sa vzdali anonymity veľkomesta a skúšame žiť komunitný život. Viete, taký ten, v ktorom poznáte svojich susedov po mene, vaše deti sa spolu hrajú, pozná vás predavačka v obchode, starosta má – ako sa na správnu dedinu patrí, rezervovanú prvú lavicu v kostole a v autobuse sa vám prihovorí starý pán, ktorý vás pravidelne stretáva cestou na ihrisko.

Celkom ma to baví.  Moja dcéra trávila leto s chlapcami z Nemecka, ktorí tu prázdninovali. Na ihrisku v meste/na dedine viem vymenovať mená takmer všetkých detí. S jednou mamou si vymieňam recepty, s druhou chodím do kostola a s ďalšou rozoberáme ako oslávili príchod židovského Nového roka. Dnes mi sused priniesol jablká zo záhrady a naša malá je zaľúbená do chlapca,  ktorého mama mi ponúkala polievku, keď sme boli celá rodina chorá.

Nedávno som cestovala autobusom. Ester sa nudila v kočíku, ale keďže nešoférujem, je tak zvyknutá na hromadnú dopravu, že jej za správanie musím dať jednotku. Usmiate kučeravé štebotavé dieťa asi vždy púta pozornosť, obzvlášť, ak nájde niekoho rovnako komunikatívneho ako je ona. No a my – matky na materskej a dôchodcovia, sme už dávno uzavreli pakt priateľstva. Babky išli z trhoviska a my od doktorky. Občas si tieto aktivity s miestnymi dôchodcami aj vymeníme....vymenili sme si aj zopár úsmevov a prišlo k tradičným otázkam.

„Ako sa voláš zlatíčko?“ spýtal sa starý pán, ktorého vrásky naznačovali, že už má na krku minimálne 8 krížikov a aj dostatočnú zásobu bolestných skúseností.

„Ester,“ odpovedám nacvičene za svoju dcéru. Pán náhle zosmutnel.

„Aj my máme Ester. Pravnučku, ale vidíme ju len občas, žije vo Švajčiarsku,“ povedal deduško a myslela som si, že to je ten dôvod smutného úsmevu.

„A vy ste sa nebáli dať svojej dcére také meno?“ zaskočil ma spolucestujúci svojou otázkou.

„Prečo?“ pýtam sa nechápavo.

„No viete, nebojíte sa, že sa celé to peklo zopakuje a niekto si bude myslieť, že ste židia? Tým našim sa to nedalo vyhovoriť. Vraj Ester je hviezda a ich dievčatko, tak vytúžené, je hviezdou ich života...vraj už mám prestať myslieť na minulosť. Ach vy mladí, ste  naivní! Stačí sa pozrieť čo sa deje vo svete...čo vo svete! Aj u nás doma!“ rozprával už prakticky vo dverách a zmizol.

 

 

A ja odvtedy premýšľam pri každých večerných správach nad tým, či sa minulosť môže zopakovať. Či si aj pred 75-80  rokmi ľudia hovorili, že už ďalšia vojna nemôže prísť. Že nie sme natoľko hlúpi, aby sme nejakému bláznovi dovolili ovládať nás.

To nemyslíš vážne? Prečo mi to hovoríš? Len čo si mi dala „chrobáka do hlavy. Hovoríte si možno milé ženy v meste/na dedine. Nie, záver je ten, že od tohto magického stretnutia, ešte viac Milujem to ako žijeme...že moja dcéra môže chodiť do anglickej škôlky,  máme susedov všetkých vierovyznaní, na ihrisku sa ESTER môže hrať s chalanmi z Nemecka, so súrodencami z Ruska, s krásnou okaňou z Ameriky, ktorej otec je z Indie...pozerám sa na deti, ktoré sa hrajú bezstarostne v piesku a snažím sa z mysle vytlačiť, že by to tak nemuselo byť. Milujem to ako môžeme žiť a veľmi si to vážim.

 

Prečítajte si aj Časť 1:  Blog o audioblogu: To nemyslíš vážne?!