|
Hlavná postava knihy Morituri vidí svet cez farby všedných existenciálnych situácií – dúhové odtiene krvi, fialový sneh, nezávislú a nekompromisnú bielu nemocnice, v ktorej pracuje. Jej zápachu čelí vôňou začiatku i konca ľudského života: „Ale detstvo i staroba majú naozaj jedinečnú, sebe vlastnú vôňu. A netýka sa plienok. Ibaže v nemocnici ju prekrývajú práve tie výlučky; jedna z vecí, na ktoré som si ťažko zvykala. Ešte i teraz mám so svojím citlivým nosom občas problém, preto si tuho škrobím uniformu levanduľovým škrobom. Levanduľa vraj upokojuje.“
Píše vo svojej knihe Morituri (ASPEKT 2014) lekárka a spisovateľka Elena Eleková. Úryvok z knihy vás prenesie do útržkovitého sveta s mnohými vrstvami aj odtieňmi.
Biele našľahané oblaky na letnej oblohe. Biela stena, biele prestieradlá, moja biela uniforma...
Biela v skutočnosti nie je farba, povedal náš fyzikár. Biela je taká sterilná, povedala moja sestra, keď si vyberala svadobné šaty.
Biela je nezávislá a nekompromisná. Najmä, keď sa od nej odráža ostré letné slnko. Odskakuje aj od lesklých lakovaných skriniek, prechádza sklom vitríny s liekmi. Skrinky sú krémové, podlaha šedá. Trocha nehrdzavejúcej ocele na inštrumentačnom stolíku, inak nič, čo by sa mohlo lesknúť. Skla ubúda. Všade samý plast. Hadičky, striekačky, vrecká infúzií. Všetko jednorazové. Sterilné. Priam kuchynsky prítulné. Sterilnej rovnostárskej bieloby rovnošiat tiež ubúda. Nosia sa modré, zelené, žlté, lososové. Škoda. Mám rada bielu. Dobre na nej vidno špinu.
Krv má mnoho farieb. Zo žily tečie český granát, z prsta jahodová šťava. A keď sa vyleje pod kožu, predvedie postupne všetky odtiene dúhy.
Tieto sinky zatiaľ hrajú fialovou. Takto vyzdobené stehná sú chudučké a ich majiteľka mentálne zaostalá, má nejakú poruchu reči a chýbajú jej zuby. Rozumiem iba každému štvrtému slovu a musím sa pritom pekelne sústrediť.
„Čo sa vám stalo?“ pýtam sa.
Začne divo rozhadzovať rukami, v tmavých vpadnutých očiach sa zalesknú slzy.
Rozpráva najskôr čosi o tom, že boli u nej nejakí chlapci, áno, určite spomína akýchsi chlapcov, potom svetlo, hovorí, že jej niekto svietil do očí. Nič, čo by som si dokázala zmysluplne spojiť. Po štvrťhodine to vzdám.
„Čo je zač, tá nová?“ nadhodím Michaele, ktorá prebrala službu.
„Nejaká mentoška,“ povie roztržito, pripravujúc ordinácie. „Strašne smrdela. Vito ju musel osprchovať – vrieskala mu v kúpeľni ako pominutá. Priviedla ju sestra, ale býva sama.“
„Sama?“
Michaela pokrčí plecami. „Asi sa vedela o seba postarať, možno taký tichý blázon. Iba teraz im narobila problémy. Zaháňala sa pred obchodom palicou na synovca s kamarátmi.“
Chlapci... Ale prečo jej svietili do očí? A čím?
„Nejako za sebou ťahá pravú nohu,“ podotknem.
„Možno to má od narodenia.“
„Píše o tom niečo doktor?“
„Wirdzek?“ uškľabí sa.
Doktor Wirdzek je povestný telegrafickým štýlom – správ, ordinácií, vizít.
„Zdá sa mi, že ju to bolí.“
„Tak sa jej spýtaj, ja nemám nervy sa s ňou dohovárať, je to horšie ako s hluchonemou,“ Michaela začína byť nervózna.
„Skúšala som, tiež jej veľmi zle rozumiem.“
Nevenuje mi pozornosť, sústredene počíta lieky v skrinke.
„Dokelu, zasa chýbajú! Ja toho Vita pretrhnem!“
„Čo s tou nohou?“
Pozrie na mňa a vzdychne.
„Dobre, poviem mu. Nech ju prehliadne, určite ju videl len od dverí.“
„Nehovoril Vito, že tá žena má modriny na stehnách?“
„Mne nehovoril nič,“ nazrie do záznamu.
„Ale zapísal to.“
Vito je po Wirdzekovi druhý telegrafista, zapisuje iba, čo musí. Niekedy ani to nie.
A rozpráva podobne.
Keď sme sa zoznamovali, presnejšie, keď ma staničná sestra predstavovala v deň môjho nástupu do práce, premeral si ma spola pohŕdavo, spola drzo a poznamenal iba čosi ako:
„Ďalšia samaritánska letnička?“
Nikdy som sa ho nespýtala, čo tým presne myslel, tak ako sa v podobných situáciách nezvyknem pýtať nikoho.
Keď žene pred Wirdzekom vyzliekam pyžamové nohavice, cítim sa trápne. Je naozaj strašne chudá, tŕne bedrových kostí jej trčia ako tatranské štíty a pod nimi sa na vnútornej strane stehien vyškierajú čerstvé modriny. Alebo hematómy, ako napísal Wirdzek.
Volá sa Hana. Hana Nevická. To meno s ňou vôbec neladí.
*
Melanchólia má pre mňa farbu západu slnka. Ružová bez nehy, odretá do krvava, zaplápolá okolo hlavy smutnej vŕby ako tragická svätožiara. Cudzokrajné kríky a okrasné trávy decentne lemujúce dláždené cestičky sa v nej mdlo zalesknú.
Lekno na hladine jazierka uzavreté pred svetom, hneď vedľa altánku skupinka triviálnych, domáckych cínií neslušne hýriaca farbami. Chvíľami sa mi zdá, že spoza smrekov nevykukne náš dom, ale prinajmenšom šľachtické sídlo. Mamin hrad a jej zámocká záhrada, plod jej vášne a umu záhradného architekta.
Sedí v kresle, pohľadom pohládza záhony a rukou si upravuje svoj večný účes – mikádo z hustých, tmavých vlasov, ktoré som po nej, bohužiaľ, nezdedila.
Pred ňou na stole stojí šálka s čajom. Ladí so šľachtickou záhradou. Nevyznám sa v porceláne, ale som si istá, že je z tých lepších. Ako všetko, čoho sa mamina ruka dotkne. Škoda, že nežijeme v starých časoch, náramne by sa jej hodilo oslovenie pani profesorová.
Pozrie na mňa svojimi pokojnými očami, vľúdne a dostatočne odťažito. Dostatočne na to, aby som sa jej s niektorými vecami nezverovala. Aj tak viem, aká by bola odpoveď.
Niekedy sa mi zdá, že si jedna druhú prezeráme s utajovaným údivom nad tým, ako je možné, že dve tak odlišné ženy spájala kedysi pupočná šnúra. Za roky, čo sa poznám, som o sebe nezistila nič povzbudzujúce, čo by som od nej bola zdedila. Možno mám iba slepú škvrnu. No ani sa nepamätám, že by mi mama niekedy povedala okrídlenú vetu, ktorú matky hovoria raz so skrytým nadšením, inokedy s bolestným poznaním: Ty si ako ja.
„Ide to v práci?“ prehodí zrazu a upije si zo šálky.
Mám pocit, akoby oboje urobila veľmi ledabolo.
„Ide,“ odvetím, naoko tiež ledabolo.
Viac sa nepýta. Viem, že jej moja práca nevonia. Čo už s tým? Voňavá naozaj nie je. Voňavá je matkina záhrada, kuchyňa a spomienky na detstvo prežiarené otcovým úsmevom, na čas, keď spolu s nami deťmi objavoval vesmír jazykom značne vzdialeným jeho univerzitnej reči.
Mama mu tú úlohu láskavo prenechala. Tak ako mu prenechala ilúziu mnohých vecí a pritom starostlivo a neohrozene budovala svoj svet, v ktorom sme mali mať všetci svoje pevné, viac-menej jasne stanovené miesta.
Vždy bola praktická. Aj vtedy, keď ju vlani viezli do nemocnice so srdcovým záchvatom. Nakázala mi, čo mám doniesť a urobiť.
„Otec nevie zvládať takéto situácie,“ povedala mi. Skonštatovala to tak triezvo, až sa to k permanentnému ľúbostnému obdivu voči mužovi jej života vôbec nehodilo.
Vtedy som si prvýkrát uvedomila, ako dobre sa navzájom ľudia poznajú, keď spolu žijú dlhé roky.
„Kedy sa otec vráti?“ opýtam sa.
„Zajtra,“ odpovie a zdá sa mi, že za tým počujem ľahučký vzdych.
Kedysi s ním chodievala všade, kam sa dalo, a aj s nami. Milovala som tie cesty.
Teraz už radšej ostáva v svojej záhrade. Je to bezpečnejšie, pohodlnejšie, aj keď sa bojí.
O svojho pána profesora, aby sa mu nestalo niečo po ceste a aby na ňu nezabudol.
Odrazu sa na mňa prenikavo zadíva.
„Čo budeš ďalej robiť?“
Myslela som, že téma môjho životného uplatnenia je na tento deň vyčerpaná, o to viac ma to zmätie.
„Neviem,“ hlesnem do dusnej atmosféry presýtenej vôňou kvetov a matkinho strachu.
Podvedome vycítim, že moja dnešná návšteva sa týmto skončila. O chvíľu sa vykrútim pod zámienkou, že ráno skoro vstávam a odolám matkinmu presviedčaniu, aby som ostala spať u nich. Odídem napriek tomu, že viem, ako sa budem celý čas báť, či sa jej v noci niečo nestane.
Prečítajte si aj Uršuľa Kovalyk: Červené topánky
