Rozhodla som sa svoje sociálne siete využívať na podporu duševného zdravia. Preto často zdieľam príspevky o poruchách príjmu potravy, o úzkostnej poruche, o rôznych duševných chorobách, o vyhorení. Kamaráti sa ma pýtajú, prečo tam dávam smutné veci.

Myslím si, že tieto veci k životu patria, hoci je pohodlnejšie o nich nehovoriť, ani ich nespomínať. Na instagramoch sledujem pekné, úhľadné životy svojich kamarátov. Všetci sú uvedomelí, zaujímajú sa o životné prostredie, nepoužívajú plasty, nosia lokálny dizajn, nekupujú len slow fashion, chodia k tej istej kaderníčke, ktorá je práve v kurze, majú krásne vzťahy, vždy na stole kyticu kvetov, čítajú knihy, chodia na výstavy a navštevujú tie najlepšie reštaurácie. Zdravo jedia, cvičia aspoň päťkrát týždenne a ich byty sú štýlové.

Duševné ochorenia po pandémii

Áno, samozrejme, teraz zámerne preháňam, nie všetci to tak majú. Ale tento dojem sa snaží vyvolať minimálne polovica mojej insta komunity. Aj ja tomuto trendu často podľahnem a chcem byť ako oni.

V skutočnosti je to, samozrejme, inak. Všetci prechádzame krízami, rozchádzame sa, naše deti odmietajú chodiť v dizajnových kúskoch a nosia tričká s motívom Ľadového kráľovstva z obchodného reťazca. A je to tak v poriadku.

Život nie je jednofarebný a nie je ani štýlovo béžový, ani maslový, ani rebelsky čierny. Je to guča rôznych pocitov, fuckupov, zlyhaní a víťazstiev. Po pandémii vyšli na povrch duševné ochorenia. Ťažká situácia, ktorou si prechádzal celý svet priniesla neistotu a u mnohých z nás sa spiace problémy našej duše prebudili a dali o sebe vedieť.

Nezľahčujme tlak a stres

Preto hovorím častejšie o smutných veciach, o duševných problémoch, s ktorými sa hanbíme navštíviť odborníka. Kým so zlomenou rukou utekáme na pohotovosť, zlomenú dušu skrývame pred svetom, ale aj sami pred sebou. Nesmie to tak byť.

Žijeme náročnú dobu, nezľahčujme to výrokmi, že mnohí sa v minulosti mali oveľa horšie a že sme príliš zhýčkaní. Žijeme teraz, v čase, keď za jeden deň urobíme vďaka novým technológiám toľko práce, koľko sa kedysi urobilo za týždeň alebo za mesiac.

Sme vyčerpaní, pod obrovským tlakom a fungujeme už viac ako dva roky v neistote. Nikto úplne nevie predvídať, čo bude o mesiac a čo o tri. Hovorme o tom nahlas. Nebojme sa povedať bojím sa, mám úzkosť, prejedám sa, trestám sa hladom, nemôžem spať, mám depresiu, som v prdeli.

Všetky tieto veci sú normálne, lebo hoci nás spoločnosť tlačí do toho byť usmiatymi strojmi, stále sme predovšetkým ľudia a byť smutní, či nedokonalí je ľudské.