Nemajte mi to za zlé, som lokálpatriotka ako sa patrí a svojho rodného mesta sa držím ako dieťa pred nastúpením do tábora. Aj chcem ostať, aj na chvíľu odísť. Ale to, čo sa mi stalo prednedávnom, ma uistilo, že dobre sa cestuje... s inými národnosťami alebo slúchadlami.
Vybrali sme sa pohodlným žltým vláčikom do hlavného mesta. Cesta bola od začiatku výborná, džetu fandím, lebo nech mi nikto nič nehovorí, ale za pár rokov a milión ciest sa mi nestalo, žeby sa o mňa niekto počas jazdy tak intenzívne staral. Kávička, vodička, čerstvá tlač aj deka, lebo v noci bude chladno. A úsmev?! Neslýchané. Takže ja ďakujem. Škoda len, že si niekedy nemožno vybrať vopred aj spolucestujúcich.
Nastúpili niekde v Žiline. Veselá partia štyridsiatnikov s deťmi. Bolo to zvláštne, pretože nastupovali asi o druhej v noci a zviezli sa len pár zastávok. No aj tak mi pridali na vráske, nejednej. Nie som suchárka, viem pochopiť dobrú náladu aj výletnú eufóriu. Koniec koncov, niekoľko takých party vlakov som zažila aj ja. A nestarnem. Ale verte, ak sa niekto o druhej v noci vrúti do otvoreného kupé, vykrikuje, smeje sa a popritom veselo pije, niečo nebude v poriadku. O to viac, že s nimi boli aj deti, na môj vkus ešte primalé na také niečo. Poviem to rovno: chlastali, hrešili a správali sa ako v krčme. Vrcholom všetkého bol moment, keď jedna z veselých podgurážených mamičiek odvážne vyťukala Skype a volala známej do Ameriky. Veď u nás je noc, u nich bude deeeeeň. Hlasitý odposluch na celý vozeň: „halóóóó, Marika, počuješ máááá? Halóoo?“ Zobudení poprikrývaní cestujúci mali o zábavu postarané. O to nejde, oni vystúpili, my sme to prežili a slúchadlám ďakujem, že sú. Ale úprimne ľúto mi je iba tých detí, pretože v tom vidia svoj vzor...A toto sa im zdalo asi úplne normálne.
Príbeh pokračuje v lietadle. Môžete si kúpiť prioritné miesto, keď za vami sedí evidentné prioritná dcéra. Sedemnástka, nahodená čajočka, nám po Barcelonu stihla povedať úplne všetko, čakala som na moment, keď začne vysvetľovať svoj ovulačný cyklus. Jej prísediacej mi bolo ľúto. Piskľavý hlasný hlas sa však šíril podľa mňa ešte aj do kokpitu. Z toho najlepšieho vyberáme:
- „Vieš, ale ja si neviem predstaviť, žeby som mala vodičák a nemala auto, môj tatko by to nedopustil. Na osemnástku mi jedno kúpi.“
- „Moja najlepšia kamoška je v mojej triede. Je strašne zlatá. Ale vieš, ona je dosť tučná a neznesie, že ja vyzerám lepšie. No a raz žiarlila aj na jednu babu... a stále chce odo mňa niečo... dosť zvláštne sa oblieka...“ – aj vy takto opisujete svoje najlepšie kamošky? Ja by som na tú svoju dlho hľadala čo i len jedno škaredé slovo...
- „Chodievam do Španielska, lebo som strašne talentovaná a jazyky ovládam najlepšie v triede..“
A evidentne ovládala aj ten svoj, až nadmieru. Tak som sa jej po dvoch hodinách opýtala, či náhodou nemá ibalgin. Vystrašená sa na mňa dívala, o čom hovorím. Len som dodala, strašne ma z teba bolí hlava, nevieš sa na chvíľu vypnúť? A ona, ľudia verte či nie, sa NEVYPLA :-O
Nemám na Slovákov ťažšie srdce, len sa mi s národnosťami, ktorým radšej nerozumiem, cestuje lepšie...
Majte nehlučnú dovolenku ;)
Prečítajte si aj Som kopirajt, kto je viac? Som kopirajt, kto je viac?
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
