Určite ste sa s tým stretli. Začne to pri peknom tričku, odkiaľ ho máš, aké super, wau, o dva dni v ňom zavíta do práce – akoby nič. Potom podobný účes, prejav, názory, najnovšie už aj dovolenka na rovnakom mieste – našťastie v inom čase. Alebo sa bežne stáva, že tieto prísavky sa po presťahovaní upnú na vašich kamarátov. A tvária sa, že si rozumejú. Verte, iba tvária. Poznám obe strany. A či to nie je trápne?
Vždy som chcela byť originál. V každom smere. Keď mali všetky deti kolobežky, ja som musela mať presne vtedy korčule, nie v rámci rozmaznanosti, skrátka mám narodky v lete ;). Keď všetci masovo chodili do Chorvátska, ja som si vymyslela zabudnutý kúsok sveta v Španielsku. Keď všetci študovali v centre mesta, kde bolo škôl na vyberanie, ja som cestovala hodinu z toho nášho, aby som bola iná a išla si za svojim...
Preto nikdy nedokážem pochopiť, prečo sa z niektorých ľudí dobrovoľne, ba dokonca cielene, stávajú kopirajteri. A ešte, ak by ste ich na to upozornili, tak vám s tým priblblým výrazom tváre položia otázku - o čom to hovoríte? No o tebe, drahá moja. Vlastne nie drahá, ukradnutá.
Problém nastáva v momente, keď to zasahuje napríklad vašu prácu. Ak kariéru zakladáte na svojom vlastnom štýle a prejave. A zrazu niekto začne ako cez kopirák opakovať, napodobňovať, hrať.
No a teraz vážne. Ak sa týchto ľudí nevieme zbaviť, aká je cesta? Moja známa hovorí – normálne toho človeka udri! No bojím sa, že ak by som, v rámci kopirajtu, by ma udrela tiež. Veď je to tak v poriadku.
Buďme originálmi, dievčence. Nie kopirajtmi. Nie kopirajtmi.
Prečítajte si aj Až vtedy by gadžovky kukali...
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
.jpg)
